Dodávka, 2400 kilometrov a 4 štáty

Akiste si mnohí poviete, že toto nie je vhodná téma na článok, že veľa ľudí podobné cesty absolvuje pravidelne. Áno, aj tento názor beriem, ale sú zase takí, ktorí o niektorých rozdieloch nepočuli.

Celá prejdená trasa merala skoro 2400 kilometrov a viedla cez štyri krajiny. Je to paradoxné vzhľadom na fakt, že Slovensko susedí s Rakúsko, ktoré susedí priamo so Švajčiarskom, ktoré bolo zvolená destinácia.

Problémom sú trochu Alpy, kvôli nim nie je najjednoduchšia cesta cez Rakúsko, ale lepšie z hľadiska času aj vzdialenosti je prejsť cez Nemecko.

Základ, ktorý tieto 4 krajiny odlišuje je sieť diaľnic. Tie sú síce nudné, ale ruku na srdce, komu by sa chcelo ísť 1200 kilometrov po bočných cestách?

Nemecko ani netreba spomínať. Diaľnice nie sú platené, teda zatiaľ a do 3,5 tony, čo dodávka aj s nákladom spĺňala. Raj neobmedzenej rýchlosti už nie je taký ako býval. Na mnohých úsekoch je znížená rýchlosť na 120. Takže reálne sa dá ísť rýchlejšie ako je bežné v iných krajinách na minime úsekov. Na tých naviac nie je problémom naraziť na kolóny, alebo plné oba, či všetky tri pruhy.

Slovensko zoberieme ako benchmark. Diaľnice nie sú zlé, ba priam po väčšine výborné, len miestami to krivká, hlavne medzi Trnavou a Bratislavou, kde sú negatívne známe tri pruhy a zníženie rýchlosti na 110 kilometrov za hodinu. Aj napriek tomu sa nájdu strelci, ktorí si tam valia svojich 150!

U nás sa za známku platí 50 eur. Päťdesiatka za nejakých celkových 400 kilometrov.  To už je iný pohľad.

Rakúsko ponúka diaľnice, ktoré sú vo veľa prípadoch betónové. Aspoň teda na trase BA-Viedeň-Linz-Salzburg. Aj napriek tomuto faktu nie sú zlé a dilatačné špáry nespôsobujú problémy. Výhľad na Alpy pri Salzburgu je príjemným detailom oznamujúcim, že o chvíľu príde nemecká časť cesty.

Rakúska ročná diaľničná známka vyjde 73,80 eura. To je skoro o polovicu viac než u nás, ale sieť je oveľa hustejšia a celkovo má 1720 kilometrov. Teda za štyrikrát toľko diaľnic o 46 percent vyššia cena známky.

  


Nemecko je kapitolou samo o sebe. Hlavne je zaujímavé, že tabule smerujú tranzit do 3,5 tony priamo cez Mníchov. A to je pekné mesto, len v súčasnosti, vlastne posledné roky, čo tadiaľ chodím stále rozostavané. Tentoraz to šlo hladko, ale aj hodina zdržania nie je zriedkavosťou.

Z Nemecka z trasy Rossenheim-Mníchov-Memmingen znova do Rakúska a odtiaľ do poslednej, finálnej krajiny. Vybavenie colnice spôsobilo zdržanie iba pol hodinu a to bolo v rámci importu a platenia daní. Normálna premávka je vybavovaná väčšinou bez čakania, nezriedka bez zastavenia.

Diaľničná sieť Švajčiarska je veľkým prekvapením. Kto myslel, že v Rakúsku sú dobré diaľnice, tak tu musí byť v siedmom nebi. Dokonca majú čistiaci efekt! Znie to ako hlúposť, ale pri príchode do tejto krajiny bola dodávka adekvátne špinavá. Ale pri odchode zázračne čistá. Aspoň na oko. Toto bol už tretí dôkaz o čistiacom efekte. Podobné to je aj s osobákmi.

Švajčiari si rok jazdenia cenia na aktuálne 40 švajčiarskych frankov, približne 32 eur. Za 1680 kilometrov a čisté auto to stojí. Jedinou nevýhodou je iba ročná diaľničná známka, ale tá cena je dostatočným vyvážením.

Aby to nebol len pohovor o diaľniciach, Švajčiarsko sa oplatí navštíviť aj kvôli bočným cestám. Nezriedka som sa prichytil, ako si želám nesedieť v dodávke, ktorá mimochodom držala slušne krok, ale v niečom inom, napríklad Impreze STI!

Jeden úsek som opustil kormidlo zásobovacieho vozidla a presadol na miesto spolujazdca v menšom a športovejšom aute. Volvo V50 s podvozkom z výborne ovládateľného Focusu bolo slušným sľubom. A trasa Altishofen – Soerenberg s krásnym asfaltom sa dala ísť naozaj veľmi slušne, aj napriek mokrej vozovke.

Cesta naspäť bola znova 1200 km, ale na rozdiel od cesty tam nepršalo a občas vyliezlo slnko. Spiatočná cesta sumárne 11 hodín za volantom, aké krásne trávenie nedele.

A auto? No, staručký Citroën Jumper 35 MH s vtedy najsilnejším motorom 2,8HDi sa držal zubami nechtami. Aj napriek niektorým kozmetickým vadám karosérie a skoro 300 000 kilometrom sa nestratil v premávke. Veď dokonca merač zrýchlenia Beltronics mu nedávno nameral z nuly na sto za 12,5 sekundy. A to opakovane. To naj na aute nie je schopný motor, ani tvrdý podvozok, ani objem ložného priestoru. Najlepšia pomôcka je v tomto prípade odpružené sedadlo vodiča.

V spolupráci s najkrajsiecesty.sk