Americké Muscle cars sú od malička mojou srdcovkou. Mám ich rád a nemá význam aby som o tom klamal. Možno je lepšie, keď sa s tým na začiatku tohoto testu priznám. Vyskúšal som ich už pomerne dosť, ale ešte stále sa nájdu také, ktoré mi v noci nedávajú spávať. Pri Mustangu na mňa najkrajšie spomienky zanechal Fastback z roku 1967. To vzrušenie za volantom vyvoláva pocity, ktoré je potrebné do 22:00 hodiny cenzurovať. Vyskúšal som niekoľko generácií, ale ani najnovší Mustang, ktorý už jazdí výborne nezanechal taký silný pocit ako táto stará klasika. Aj keď sa ten nový model Mustangu podaril, mám pocit že mu úspech začína na cestách postupne škodiť. Aj keď má stále to svoje čaro, s jeho popularitou sa vytráca tá výnimočnosť akú aspoň na našich cestách doteraz mal.
V tomto má momentálne navrch nové Camaro, ktoré má ceny nastavené mierne vyššie, ponúka ale špičkovú techniku z Corvette a nie je stále na cestách také bežné ako Mustang. Nie je už také divoké ako boli prvé dve generácie, poskytuje jazdné vlastnosti na úrovni špičkových európskych konkurentov. To by som si napríklad o Camare z roku 1972 nedovolí povedať. Tam som mal strach, keď zahrabali na ceste gumy aj pri preradení z trojky na štvorku. Žiadna elektronika a hlavne žiadne bezpečnostné pásy. Vtedy som ani sám nevedel či sa mám skôr báť alebo radovať. Staré auta vyvolávajú rešpekt, ktorý trochu novým autám plných elektroniky chýba. Preto som bol veľmi zvedavý ako tento trend zvládol tretí najvýznamnejší americký Muscle car.
Challenger je oproti spomínaným dvom konkurentom výnimka. Veľká mohutná karoséria, hmotnosť cez 2 tony a veľkoobjemový osemvalcový motor pod kapotou. Už model SRT-8 ponúka zaujímave výkony, ale v Dodge si povedali že im to nestačí a pripravili špeciálne verzie Hellcat a Demon. Pravá americká sila veľkoobjemového V8 motora je presne to, čím sa odlišuje Chalenger od ostatných. Nehrá sa na žiadne rýchle prejazdy zákrut, ani najrýchlejšie časy na okruhoch. Skôr mu sadne Drag race na križovatke. Nie je to pre vás, vy radšej budete naháňať časy na malom hothatchi s motorom z fľašky od minerálky? Máte lepší pomer hmotnosti auta a výkonu? Alebo sa smejete nad jeho litrovým výkonom motora? Nevadí, Challengera týmto nemôžete rozhodiť. On si je svojou silou pod kapotou istý a nepotrebuje si s vašimi odladenými motorčekmi z hodiniek nič dokazovať. Aj tak na ňom budete väčšinu času jazdiť na pohodu a užívať si lahodné bublanie divokého stáda osemvalcových poníkov pod kapotou.
V porovnaní s ostatnými Muscle Cars pôsobí Challenger najmohutnejšie. Vedľa zaparkovaná X5-ka pri ňom vyzerá ako malé metské autíčko. Dizajnéri ho poriadne nafúkli a pridali mu tým na výnimočnosti. Kontrastom k mohutnej karosérii sú pomerne nízke okná. Bezrámové bočné dvere vytvoria pri otvorených oknách príjemnú vzdušnú siluetu. Priam až nutnosťou sú pri pohľade zboku veľké kolesá. Spredu sú výrazné štyri kruhové oči a veľký nasávací otvor na kapote, ktorý zabezpečuje dostatočný prísun vzduchu do motora. Oranžové kruhy okolo stredných svietidiel pripomínajú pohľad rozzúreného démona.
Interiér je priestranný, aj keď by mnohí mohli, vzhľadom na veľkosť auta, očakávať miesta viac. Na predných sedadlách sa pohodlne usadí aj vysoký chlap, zadné sedadlá sú, ako to už býva pri tejto kategórii, skôr pre deti. Čierny interiér vyzerá v Alcantare veľmi dobre. Aj keď sa Američania v kvalite spracovania interiéru zlepšujú, na európsky prémiový štandard ešte stále nedosiahli. Po nasadnutí do pohodlných sedadiel padne volant výborne do ruky. Zaskočiť vás môže volant plný rôznych tlačidiel, na ktorých logiku ovládania si treba trochu zvykať. Po pár dňoch som si už ale na ovládanie zvykol a všetko išlo prirodzene a intuitívne. Na komunikáciu s vodičom sú k dispozícii dva displeje. Menší centrálny je umiestnený priamo pred vodičom v strede medzi otáčkomerom a rýchlomerom. Okrem štandardných funkcii palubného počítača podáva informácie o aktuálnom výkone motora, alebo ukáže stopky. Veľký stredový 8,4-palcový displej už slúži na navigáciu, ovládanie rádia, alebo celkového nastavenia auta. Otázne je, ako často si budete počas jazdy púšťať prémiové audio od Harman Kardon. Ja som si ho počas testu pustil len veľmi výnimočne. Na stredový displej som pozeral skôr kvôli cúvacej kamere pri parkovaní. Aj keď v našich končinách nebude STR-8 slúžiť ako auto na každý deň, určite potešia praktické prvky výbavy ako adaptívny tempomat a xenónové svetlá s technológiou SmartBeam, vyhrievané sedadlá, alebo volant. V rámci zábavy je možne merať a zobrazovať zrýchlenie, brzdnú dráhu a čas. Zaujímave je sledovanie preťaženia počas jazdy. Všetky namerané údaje sa ukladajú a môžte si ich v rámci histórie vyhľadať.
Po naštartovaní SRT-8 sa spod kapoty ozýva dunenie 6,4-litrového osemvalca HEMI s výkonom 358 kW (485 k) a krútiacim momentom 644 Nm. Stačí pritlačiť plynový pedál na podlahu a budete prekvapení, s akou ľahkosťou začne toto dvojtonové auto zrýchľovať. Z nula na sto to zvládne za 4,3 sekundy a zastaví sa na rýchlosti 292 km/h. Osemstupňová prevodovka TorqueFilete radí rýchlo a výborne dopĺňa silný motor. Ak by tieto výkonové parametre nestačili, na výber má Dodge ešte model SRT Hellcat s 707k (527 kW) a 881 Nm. Vrcholom v ponuke je aktuálne model SRT Demon, ktorý má pod kapotou 6,2-itrový V8 motor doplnený kompresorom s objemom 2,7 litra. Pri 100-oktánovom benzíne dosahuje výkon 840 k (626kW) a ohromný krútiaci moment 1044 Nm. So zrýchlením z 0 na 100 km/h za 2,3s sa aktuálne môže pýšiť titulom najrýchlejšieho neelektrického auta na svete. Pri zrýchlení tak dosiahne preťaženie až 1,8 G, s čím si získal ďalší významný svetový rekord.
Ale naspäť k SRT-8. Pri brzdení sa môžete spoľahnúť na šesťpiestikové brzdy Brembo s priemerom 392 mm vpredu a 350 mm vzadu. Pri tomto výkone sú brzdy extrémne dôležité. Aj napriek rôznym režimom nastavenia podvozku sa mi zdal zdal byť Challenger na cestách trochu uskákaný. V rámci režimov Drive Mode je možnosť voľby nastavenia prevodovky, trakcie, tuhosti podvozku a aj riadenia. Na výber je možnosť voľby street, sport a eco. To Eco znie pri tomto aute trošku smiešne, ale aj mne sa počas testu podarilo jazdiť tak, že sa mi odpojili štyri valce a jazdil som o približne jeden liter úspornejšie. Zvládol som to ale len na pohodovej jazde po diaľnici. Počas testu som sa len ťažko dostal pod 15 litrov na sto kilometrov. S tým som ale od začiatku počítal. Spotreba sa tak vyrovnala Dodge Ram, ktorý sme testovali začiatkom minulý rok. Kto by si ale kupoval SRT kvôli jazde na spotrebu? Ja som počas týždňového testu spálil každý deň jednu nádrž a neľutujem ani jeden liter ktorý som do nádrže STR-8 musel naliať.
Dodge Challenger STR-8 je iný ako iné autá, ktoré sme mali doteraz v testoch. Je dokonca iný ako ostatné americké Muscle cars, ktoré sme v rámci našich testov skúšali. Challneger je suverénne najväčší a vôbec sa nehrá na športové auto s ktorým budete po víkendoch naháňať po horských priesmykoch, alebo robiť rekordy na okruhoch. Majitelia SRT to asi ani nikdy skúšať nebudú. Skôr si budú len tak užívať pohodovú jazdu za príjemného zvuku bublajúceho motora. Stačí im vedieť, že v prípade potreby majú pod kapotou dostatok výkonu na to, aby na križovatke vycvičili frajera na načipovanom TDI-čku. A vlastne, načo by to robili. Podľa mňa si Challengera SRT kúpi len ten, čo si už nič v živote nepotrebuje dokazovať. Nikam sa nemusí naháňať, užíva si výkon vždy keď ho potrebuje a nepotrebuje rozmýšľať nad tým, koľko mu práve motor cucol benzínu z nádrže. Množstvo moderných áut sa snaží nadviazať na historické modely a prezentujú svoj dizajnový retro štýl. Challenger je ale retroauto telom aj dušou. Možno v ňom nenájdete dizjnové retro vychytávky ako pri iných modeloch, dá vám ale pocit pravého amerického Muscle car vždy, keď ho naštartujete a vyrazíte s ním na cestu. A to je presne to, čím je nový Challenger tak výnimočný. Za zapožičanie Challenera do testu ďakujeme požičovni Americancars.sk. A ak by ste si chceli pozrieť naživo nový Hellcat, tak v Todose ho už majú. Iba v showroome. Zatiaľ…
A ešte pár fotiek od Milana I.:
