Určite som bol ráno prvý. Prvý ktorý sa dostal ku autám. Prvý, ktorý už mal prejdené všetko okolo jazera, čo bolo dostupné bez väčšieho behania. Prvý, ktorý sa asi najviac tešil, lebo budem mať v rukách kľúče od červeného monštra. Vnímam ho ako odkaz do minulosti na Červenú sviňu, ktorá v roku 1967 vyšla z malej dielne AMG v Grosasspach a rozbila všetkých na pretekoch. Vtedy pretekali malé autá, toto bol úplne iný prístup. Veľký motor a šialenstvo na kolesách! Toto je presne predo mnou, akurát nemá závodné polepy s číslom 35 a nemá prídavné 4 svetlá pred prednou maskou. Ale dýcha z neho rovnaká brutalita. A rovnaká brutalita dýcha nielen z karbónových dielov, ale aj z masívneho krídla vzadu, z prieduchov na kapote, zo škrupinových sedadiel, ktoré sú nepohodlné, ale extrémne držia telo a najväčší prúser auta prichádza vo forme alcantarového volantu. Nemám rukavice. Ani v záhrade v nich nerobím, tak mám trochu obavy. Je to monštrum, ktoré budem musieť krotiť a moje laso na krotenie sa bude šmýkať. Aký je plán? Priesmyk Vršič a následne cesta do talianskeho Tarvisia.
V kolóne dokazujem, že sa s týmto autom sa dá jazdiť za 12,5 litra a pomaly sa prepletám cestičkami. Dostávame sa ku spomenutému priesmyku a pohoriu Triglav. Je to až príliš dokonalé, aby to bola pravda, sám seba štípem a deje sa to. Cesta hore, z našej strany, je čiastočne obutá do dlažobných kociek. Nezávidím vôbec motorkárom, šmýkajú sa aj na zohriate Pilot Sport Cup 2. Pár prestávok na fotenie a ideme dole, ideme na miesto výmeny. Práve cesta dole mi ukázala, čo toto auto dokáže. Je ľahké, v rukách úplne perfektné, pôsobí veľmi obratne a najväčší prúser v ňom nie je ani tak ten ľahký a šmykľavý volant, ale je to niečo iné. Na úzkych horských priesmykoch sa potýkám so strachom o šírku vozidla. Je masívna. Je to kabína, plus asi 30 cm. Veľký rešpekt mám, ale o to drsnejšie idem v ďalšej časti. Priesmyk je plný motorkárov, cyklistov, karavanov, všetkej tejto, s prepáčením, hávede. Jeden cyklista ide priamo pred mojou kapotou, troška prehrabnem otáčky, uhýba sa a fandí mi zovretou päsťou, asi sme spolu mentálni bratia. Alebo je na mňa nahnevaný. To už nechám na ňom. Jeho problém. Nemá chodiť po strede ako pako.
Týchto pár zákrut, týchto pár kilometrov, ktoré som šiel na AMG GT-R si zapamätám asi navždy. Sú to kilometre, ktoré som išiel tak ako nikdy doteraz. Slovinsko som mal v pláne prejsť už dávno, ale nečakal som, že to bude na plnokrvnom osemvalci so štyrmi litrami a týmto výkonom na zadné kolesá. Toto auto je príliš dobré pre tento svet. Svet, ktorý ho zošnurováva a obmedzuje. Nie, po tomto zážitku nechcem elektrickú dobu. Som dinosaurus. Chcem stále osemvalec, chcem stále počuť ten naliehavý zvuk pri zrýchľovaní. Dosť sentimentu, za kopcom stojíme, mlčíme, presadáme. Presadám tiež na sedadlo spolujazdca. Sedím v AMG GT 63S E-Performance 4-door, ktoré má výkon 635 kW (863 k) a krútiaci moment 1480 a niečo Nm. Je to úplne šialenstvo na ceste a je postavené ako Panamera killer. Šoféruje Dano aj ja mám len strach, že znova je to to isté ako pri GT-R. Môže nás zradiť jedine šírka. Výkonu máme stále na rozdávanie a krútiaci moment je zdrvujúci. Veď na stovku sa toto auto dostane, podľa zistení Martina z Martina a Draha, za 3,1 sekundy. To je na vytrhávanie vnútorností z tela. Užívam si ale komfortné sedadlá, vybavené odvetrávaním, čo sa pri pečúcom slnku naozaj hodí. Ale aj tak si myslím, že GT-R je pre mňa viac.
Ďalšia zmena prichádza v Tarvisiu v reštaurácii na golfovom ihrisku, kde som asi prvýkrát živote mal úplne dokonale spravené jahňacie rebrá. Tak mäkké mäso som naozaj nečakal. Presadáme ale do SL63, znova, znova do toho slovenského. To má klasické brzdy a oranžovo-hnedý poťah sedadiel. Kolegovia z ostatných redakcii si povedali, že je dobrý nápad ísť skúšať autá proti sebe na jednom horskom priechode. Niektorí protestovali proti tejto myšlienke a ostali pekne v základni v chalete pri studenej mise syrov a salám. Síce tesne po obede, ale čo už narobíme? Chalani dojazdili, sadáme do auta, znova do SL63 AMG, ktoré má osemvalec s výkonom 430 kW (585 k) a dokáže tak nádherné ozvučiť tunel, že to až nie je veľmi kompatibilné so súčasnosťou a súčasnými šialenými normami. Ale na to ani nemyslím. Začína tak liať, že na otvorenú strechu môžem rovno zabudnúť. Len aby sme v pohode došli do hotela. Podarilo sa, autá celé, večera a spať.
