Keď sa chlapom plnia detské sny

Vraj najlepšie zážitky sú tie neplánované. A určite to potvrdila moja skúsenosť s akciou “Toys 4 Boys” organizovaná na rakúskom  Red Bull Ringu. Začalo to rýchlym telefonátom od kamaráta, že niekto na poslednú chvíľu vypadol a mám možnosť sa pridať ako náhradník. Bez času na rozmyslenie, len obratom potvrdiť, áno, alebo nie, kým sa nenájde druhý podobný blázon, čo by do toho bez váhania šiel. Rýchlo kombinujem čo ma v ten deň čaká. Ale akcia sa koná v piatok, tak hádam cez víkend to, čo v práci zmeškám, dobehnem.

Deň pred akciou ešte rýchlo čítam poznámku, že pre jazdu na formule odporúčajú úzku jazdeckú obuv. Ups, to bude u mňa problém. Pri mojej veľkosti nohy 46 bude chýbať každý jeden milimeter. Nákup prebehol rýchlo, kúpil som jediné čo v mojej veľkosti mali a vyrážam na cestu. Zábava začína už na hraniciach, keď ma rakúsky colník oslovil bežnou otázkou “Wo fahren sie…” Stručne mu odpoviem “Red Bull Ring”. Cez respirátor na tvári mi odpovedá ” Oooo, so you can push the gas…” No, no on the highway… just on the track” zahováram pohotovo situáciu. “Noo, no on the track. Here and now…” zaskocila ma jeho odpoveď. “YESSS Sir” a už mám za sebou svoj prvý burnout na hraničnom priechode.

Škoda, že som dnes z Bratislavy vyrazil až po tme. Spríjemniť si cestu cez Kalte Kuchl, Mariazell a Wildalpen mi vždy zlepší náladu. Až mám sam výčitky, že dnes idem týmto smerom po diaľnici. Ubytovanie máme len kúsok od ringu, aby sme ráno pred náročným dňom boli plní energie.

Ráno nás čaká úžasný program, ktorý je snom každého malého chlapca, čo sa roky nevie dočkať, až do rúk dostane svoj prvý vodičský preukaz. Na zahriatie nás dnes ráno čaká jazda na štýlovom KTM X-Bow. Prerastená motokára s výkonom 330 koní a len 800 kilogramami hmotnosti. Počasie vyšlo perfektne, tak už len vyraziť na trať. Skupinové akcie majú pre nadšencov, ako som ja, jednu veľķú výhodu. Prvé kolá sa striedame za safety car, aby nám ukázal tie najlepšie prejazdy zákrut. Uzavretá skupina 6 áut má na tejto trati len samé výhody. Cítim, že som v dnešnej skupine najmenej skúsený. Zvyšok partie sú už ostrieľaní okruhoví jazdci. O dnešnej zostave niečo naznačujú aj naše civilné autá. Je tu trojica Porsche 911 GT3, Lotus Exige S a moja nie veľmi okruhovo nastavená sériová Corvette Z06. Nechcem týmto dehonestovať svoje auto, ale Z06 je z môjho pohľadu skôr silné športové GT ako okruhový špeciál, s ktorým si užívam viac jazdy na širokých alpských okreskách.

Hneď ako opustilo doprovodné vozidlo trať máme celý okruh iba pre seba. Atmosféra za volantom KTM je neskutočná. Tým, že je moja hlava celá vonku a okrem malého difúzora vpredu chýba celé čelné sklo, je pocit z rýchlosti na trati ešte viac adrenalínový. Miesta na pohyb mám pri svojej výške 192 cm veľmi málo, chvíľu mi trvá, kým si zladím vlastné pohyby a radenie rýchlosti. Moje nožičky majú našťastie dosť miesta na preskakovanie medzi plynom, brzdou a spojkou. Počas jazdy si dokola opakujem teóriu z krátkej rannej prednášky. Pred zákrutou prudká brzda, podradiť stačí väčšinu zákrut do tri a hneď ako vyrovnám kolesa plný plyn na podlahu. Teória krásna, už len to dostať do hlavy ako rutinu. Našťastie je Red Bull ring krátky okruh a tých pár zákrut sa dá veľmi rýchlo naučiť. Postupne tak posúvam svoje hranice ďalej a pokúšam svoje osobné zručnosti. Na výjazde zo zákrut si už trúfam pritlačiť plynový pedál až na podlahu. Pred väčšinou zákrut sa už môj X-Bow približuje k 200 km/h a tu nastupuje môj zmysel pre sebazáchovu. Tesne pred zákrutou prudko dupnem na brzdy, radím rýchlo zo 6 na 3, KTM brzdí tak rýchlo, že spomalím ešte pekný kus pred ideálnym nájazdom. Krok za krokom posúvam svoju odvahu brzdiť stále bližšie k zákrute. Trať je prázdna, mám dostatok priestoru venovať sa iba mojej jazde. Tie výjazdy zo zákrut sú ďalšia súčasť dnešného zážitku. Krásne cítim preťaženie a oporu s akou sedí X -Bow na povrchu okruhu. To, ako ide presne želaným smerom, mi stále pridáva viac odvahy. Zrýchľujem každým jedným kolom. 

Moje nadšenie z rýchlosti a úsmev na tvári zmrazí pár kôl pre koncom jeden zo skúsenejších jazdcov z našej partie. Sledujem v zrkadle ako sa ku mne pred jednou šikanou približuje. Na rovinke pod plným plynom sme od seba držali pomerne rovnaký odstup, ale to ako ma v zákrute dokázal prebrzdiť nechápem ešte ani teraz, keď píšem tieto spomienky. Za celý čas, kým som ja dokázal zabrzdiť, podradiť zo 6 na 3, on ešte stále tlačil plný plyn a na brzdy dupol v čase, keď som ja už vo výletnom tempe čakal, kým sa priblížim na ideálnu stopu apexu. Môj adrenalín následne stúpa a zrýchľujem ešte viac. Nie, netúžim s nim držať tempo. S priemernou spotrebou 35 litrov som dnes na KTM určite nešiel pomaly. Len som zistil, že tie hranice auta sú oveľa ďalej ako som si myslel. Ďalšie zákruty prechádzam už ostrejším tempom a užívam si preťaženie pri plných brzdách a svižnom prejazde zákrut. A práve vtedy to prišlo. 

Začínam predposledné kolo a hneď v druhej zákrute už poruším to, čo som sa za poslednú hodinu naučil. Malá nepozornosť, slabá koordinácia volantu a plynu a už dostávam hodiny. Prekvapený ostávam stáť v strede neprehľadnej zákruty. Adrenalín vystrieda panika. Hlavou mi práve prebehlo, že mám krásny pohľad do očí každému, kto si do tejto zákruty ide ideálnu stopu. Tento pocit som dnes zažiť nechcel. Našťastie na strane vidím ako traťový komisár máva pred zákrutou žltou vlajkou. Okolo mňa pomaly prechádza prvé KTM z našej partie. Ja si rýchlo uvedomím, že panika je zbytočná a aj v tejto situácii je na trati všetko pod kontrolu. V kľude naštartujem svoj X-Bow a za pár sekúnd pokračujem, už s rešpektom, ďalej. Počas jazdy ako okruhový amatér rozmýšľam, aká veľká výhoda sú tieto uzavreté jazdy na okruhoch. Komorná zostava ponúka nielen vysoký jazdecký komfort, ale hlavne, oproti voľným jazdám pre verejnosť, veľký pocit bezpečia.

Po dobrom obede s výhľadom cieľovú rovinku nás už čaká hlavný bod programu. Jazda s reálnou formulou po okruhu. Formula 4 má síce len niečo cez 210 koní, ale s hmotnosťou okolo 570 kilogramov by nás všetkých, zvyknutých na silné auta nad 500 koní, mala prekvapiť. Veď len zrýchlenie z 0 na sto za 3,7 sekundy je veľmi očarujúce. Koncept je podobný F1, len má menší výkon a je menej náročná na prítlak a ovládanie. Nervozitu mi ale spôsobuje moja výška. Pripravili mi na jazdy formulu veľkosti XL, ale ja už som skôr prerastený na XXL. Nasleduje boj mojej výšky, ramien a vnútorného priestoru vo formule. Ochotní mechanici sa snažia dostať moje nadrozmerné telo bezpečne do kokpitu formule. Vyberajú všetky mäkké výplne a ochrannú obrubu miesta vodiča. Nasuniem sa pod volant a nohy naťahujem ležiac ďaleko pred seba. Výborne, moje 46 dokážu preskakovať medzi pedálmi aj tu. Už len dostať  široké ramená pod ochrannú obrubu karosérie okolo vodiča. Cítim ako sa drobné tvrdé časti interiéru zarývajú do môjho tela. Pohnúť sa už nemám kam. Bezpečnostné pásy ma pevne držia na laminátovej podlahe a okolo nôh nemám priestor na žiadny iný pohyb. Len držať volant a nohami tlačiť brzdu a plyn. V teple sa mi kompletne potím. Vyčkávam až na jazdu pripravia do auta mojich dnešných parťákov. To čakanie je nekonečné. Ako to tí pretekári na závodoch vydržia? Veď ten čas ako by sa teraz práve zastavil. 

Za pár minút vyrážame na naše ďalšie dnešné dobrodružstvo. Väčšine z nás sa práve plní jeden veľký detský sen. Veď ktorý chlap aspoň raz nezatúžil sadnúť za volant formule a ponaháňať ju po okruhu?

Hneď ako vyštartujeme zabúdam na teplo a otlačený zadok. Sledujem svet pred sebou a užívam si výhľad na ostatné formuly okolo seba. Teóriu zákrut a brzdenia máme z KTM za sebou, tak už len rýchlo pochopiť ovládanie tohto malého tvorcu zábavy a začnem si naplno užívať naozaj výnimočnú jazdu. Ten skok oproti KTM je neskutočný. Automatická prevodovka radí rýchlo a užívam si každé jedno podradenie. Ešte nikdy som za volantom nezažil preťaženie ako pri tejto jazde. Pri prudkom brzdení akoby sa mi zastavil dych. Ten tlak, aký cítim na hrudi pri brzdení pokračuje aj pri rýchlom prejazde zákrut. Pocit, že ležím len pár centimetrov nad asfaltom dáva rýchlostiam úplne iný rozmer ako pri bežných autách. Hlavne ak pri ostrom prejazde zákrut prechádzam kolesom obrubník a delí ma od neho pri nadskočení len veľmi tenká škrupina karbónového kokpitu. Zhlboka dýcham a snažím sa ovládať adrenalín, emócie ale aj vlastný strach a naberám odvahu posúvať svoje vlastné hranice. Dnes na trati nemám žiadneho súpera. Súperom som len ja, moje zručnosti na trati a odvaha uveriť technike, ktorú som práve dostal priestor vyskúšať. Nepotrebujem sa s nikým naháňať, nikomu nič dokazovať. Na prázdnej trati sme sa aj tak postupne rozdelili a každý z nás si užíva vlastnú zážitkovú jazdu. 

Po hodinovej jazde pomaly schádzame do boxov. Na tento deň tak skoro nezabudnem. Ešte pred pár dňami som mal miesto okruhu krúžiť v práci po Bratislave. Rýchle rozhodnutie na zmenu programu neľutujem. Možno to nie je najlacnejšia forma zábavy, ale tie zážitky nám už nikto nezoberie. Ešte včera som váhal, či ten výlet bude stáť za to. Ale ak k tomu pridám špičkovú organizáciu od Ricard & Bonette, vždy ochotných mechanikov tak si uvedomujem, že ten dnešný program nie je len o autách ktoré si len tak na pár kôl vyberiem z garáže na okruh. 

Ako čerešničku na torte sme si po našich jazdách užili ring taxi v Porsche GT2 RS Clubsport s profesionálnym jazdcom. Ešte raz si uvedomujem ako pomaly som celý deň na tejto trati jazdil. Na záver dňa som na Red Bull ringu prevetral aj svoju Z06. Využil som voľné miesto spolujazdca a ochotu inštruktora Martina z Ricard & Bonette. On ma naučiť lepšie jazdiť na vlastnom aute. Nehanbím sa priznať, že na okruhoch mám stále veľké rezervy. Obdivujem jeho odvahu, s akou ma usmerňoval držať plyn na podlahe tak dlho pred zákrutou. Veď on verí mne a môjmu autu viac ako ja sám. Postupne posúvam svoju hranicu tesne pred zákrutu a na výjazdoch zrýchľujem stále viac a viac. Je to úžasné, takto na prázdnom okruhu, spoznávať svoje vlastné auto. Po pár kolách sa mi prehriali sériové brzdy a ja musím po chladiacom kole ukončiť svoje dnešné krúženie. Doplatil som tak na svoju vlastnú chybu. Včera som si dal pred jazdou skontrolovať v servise auto, ale kvalitnú brzdovú kvapalinu som podcenil.

Cestou domov po diaľnici zaparkujem svoje auto na odpočívadle kúsok pred Semmeringom. Pôvodne som tento článok nemal v pláne písať, nakoľko išlo o moju súkromnú aktivitu, mimo redakcie Autogrip-u. Ale tie emócie, aké pravé prežívam ma prinútili zastaviť. Mám chuť si spísať sám pre seba, do telefónu, svoje vlastné spomienky, kým mi ešte čerstvé behajú v myšlienkach. 

Je neskorá noc, zvyšok partie si teraz už určite vychutnáva na hoteli kvalitné víno a výbornú večeru. Už len so spokojným pocitom naštartujem auto a idem sa zasnívaný vrátiť do bežného života a každodenných povinností.