Československo, rok 1976, Medzinárodný strojársky veľtrh Brno. Domáca automobilka predstavuje modernizovaný, revolučný automobil. Nový vzhľad, nový interiér a hlavne nezameniteľný spôsob otvárania predného „kufra“. Škoda typ 742 bol na svete a ihneď sa stal žiadaným spoločníkom na každodenných cestách za prácou, za oddychom alebo iba podráždiť pospolitý ľud a „dofrčať“ si do radu na mandarínky naleštenou stodvadsiatkou. Mal ju vari každý, od doktorov, inžinierov, príslušníkov „VB“ až po vás a vášho suseda. Niet sa čo diviť, veď do roku 1990 vyrobili vyše milióna kusov.
Ani naša rodina, tak ako mnohé ďalšie, nebola výnimka. Čo si pamätám béžovú „Berušku“ 105-ku vystriedala stodvadsiatka typ 742-M. Tú som práve ja zdedil po rodičoch. Bola úžasná. Krvavo červená, matná karoséria, miestami hrdzavá tak, že bolo vidieť skrz. A určite to nebola pôvodná farba, pretože na mnohých miestach, voľnému oku ukrytých, bola biela.
Ukrývala malé, nesmrteľné srdiečko. Učupené tam niekde vzadu, za nápravou, spriahnuté so štvorstupňovou prevodovkou, ochotne roztáčalo zadné kolesá. Tie potom ohromnú silu 82 Nm prenášali na asfalt, hlinu, trávu, sneh, skrátka čokoľvek čo bolo „po ruke“. Výkon takmer 37 kW prepožičiaval autu slušnú dynamiku, stačilo 20 sekúnd a mali ste na tachometri kilo. Ak ste podržali motor v takomto tempe pár desiatok kilometrov a ak sa náhodou neprehrial (tu pravdepodobne nastala chyba v unikátnej koncepcií s 13 litrami chladiacej kvapaliny a chladičom vpredu alebo možno bol problém na sedadle, stláčal pedále a točil volantom…), zaručene vám došiel benzín. A vír v nádrži vedel spôsobiť hurikán v peňaženke.
Dalo by sa povedať, že spájala ľudí. Tak často ako ja čerpacie stanice nikto nenavštevoval. Rýchle presuny z A do B neboli silnou stránkou tohto auta, rovnako ani pohodlie a komfort. Aktívna bezpečnosť bola pre konštruktérov sci-fi a vrcholom pasívnej boli samonavíjacie pásy pre vodiča a spolujazdca.
Ako prvok ochrany cestujúcich Škoda použila rezervné koleso, šikovne umiestnené vpredu pod kufrom, ktoré v prípade čelného nárazu asi tlmilo drvivú deformačnú silu, zatiaľ čo blok motora masíroval pasažierom chrbát. Predné sedadlá sa dali posúvať, operadlá sklopiť a „manuálna klimatizácia“ mala jednoduché ovládanie. V lete okienka stiahnuť úplne a v zime tak akurát, aby sa nezahmlievalo čelné sklo. Tu prišli vhod rukavice a čiapka so šálom od babičky, čo som dostal na Vianoce.
Mal som veľké plány ako udržím svoju červenú stodvadsiatku vo vynikajúcej kondícií. Vrátim jej zašlú slávu spolu so zašlým leskom. Ale bola by to dlhá, strastiplná cesta a preto skutočne obdivujem ľudí, ktorí venujú podobným automobilom skoršieho dátumu narodenia toľko času a úsilia.
To auto malo charakter, niečo vďaka čomu sa mi dostalo pod kožu. Možno tou jednoduchou konštrukciou, svojou „surovosťou“ a možno iba parádnym otváraním prednej „kapoty“ na spôsob koncertného krídla. Z modelu 120 bola odvodená i „ostrá“ 130LR (97kW/8000 min-1), ktorá sa zapísala do histórie automobilových závodov veľkými písmenami. Ale to je iný príbeh…
