Bláznivé nápady? No, tých by tu bolo! Pôvodným plánom bolo ísť sa pozrieť do Janova, preskúmať jeho historické centrum, vydať sa po stopách legendárneho Krištofa Kolumba, nechať sa očariť podmorským svetom v akváriu a vychutnať si západ slnka v prístave. A nakoniec ísť naspäť na Slovensko. Nakoniec sme toho stihli oveľa viac.
Naša cesta začala vo štvrtok poobede. Úspešne sme sa vyhli zápcham pri Viedni a tešili sa na pravú podvečernú taliansku kávu. Teda, ja ako kávoholik určite. S prehľadom sme to stihli hneď na prvej benzínke za hranicou a potom už začala naša poznávačka naprieč regiónmi severného Talianska. Po príchode do Verony ( cesta trvala cca 8 hodín) sme si rýchlo zložili batožinu v ubytovaní kúsok od centra a vybrali sme sa na potulky čarovným “shakespearovým” mestom. Odporúčam dávať si pozor na tabule ZTL – zona traffico limitato. Áno, trafí vás šľak, keď zistíte, že idete autom po pešej zóne. Avšak, prežili sme bez ujmy na zdraví aj bez pokuty. Pohľad na nočnú Arenu di Verona je nezabudnuteľný, takisto ako atmosféra tohto čarovného mesta, ktoré sme si ráno prešli opäť. Povinnou zastávkou bolo vychutnanie si výbornej kávičky v centre mesta, tentoraz sme sa ale presunuli od veronskej arény úzkymi uličkami až po Piazza delle Erbe a užívali si lenivé talianske ráno. Namiesto Rómea sme našli v Casa della Giulietta ,,iba’’ Júliu a odfotili si hádam najznámejší balkón na svete. Ľahký shopping sme zvládli cestou ku Castelvecchio, odkiaľ sa otvoril parádny výhľad na mesto. Navštívili sme miesto posledného odpočinku slečny z rodu Capuletovcov a vybrali sa k našej ďalšej zastávke – Lago di Garda.
Je ťažké vybrať si spomedzi mestečiek a dediniek pri Gardskom jazere dve alebo tri, ktoré zvládnete navštíviť a vychutnať za jeden deň. My sme sa rozhodli pre rozprávkové Sirmione na juhu a pre Salo, moju dlhoročnú srdcovku. Mali sme šťastie a v Sirmione sa nam podarilo zaparkovať neďaleko centra. To nebýva zvykom, keďže kúpeľné mestečko je veľmi obľúbenou destináciou domácich aj zahraničných návštevníkov nielen kvôli Lagu, ale hlavne kvôli vodnému hradu. Kto má rád históriu, určite pri pohľade naň zaplesá. Salo je známe svojim prístavom, jachtárskym klubom či príjemnou promenádou. Prechádzka popri jazere patrí určite k tým najkrajším v regióne. Večerné aperitivo v spoločnosti zvedavých a hladných kačiek bolo už len milou a vtipnou bodkou na záver dňa.
V sobotu ráno sme sa rozlúčili s Romeom a Júliou a vydali sa na takmer štvorhodinovú cestu naprieč Spagetolandom s cieľom dať si neskorý obed v najväčšom talianskom prístave. Spomenula som si, že moje hudobné maximum je síce brnkať na nervy, zato cestou máme iného hudobného velikána, Cremonu. Ak aj niekomu názov mesta nič nehovorí, pri slove Stradivari sa už rozsvieti viacerým z nás. Mesto huslí, kde prvýkrát zaznel zvuk tohto dreveného nastroja. Základy ich dnešnej podoby síce položil cremonský rodák Andrea Amati, avšak Antonio Stradivari o storočie neskôr vytvoril azda najhodnotnejšie husle vtedajšieho a možno aj dnešného sveta. A tak naše kroky smerovali nielen ku katedrále Santa Maria Assunta a na slávnu vysokánsku vežu Torazzo, ale aj do Museo del Violino. Krátka pauza na obed na nádvorí múzea, opäť výborná káva a môžeme vyraziť smer pobrežie.
Janov nás privítal pochmúrnym počasím. Našťastie sme boli ubytovaní hneď pri prístave, takže po zhodnotení situácie bolo našou jednoznačnou voľbou svetoznáme Acquario di Genova. A užili sme si ho ako malé deti. Predsa, Nemo rybičky, zvedavé delfíny, minimedúzky a žraloky vedia učarovať aj dospelákom. Nasledovala krátka prechádzka prístavom a povinná foto pri replike lode Neptun. Potom sme už neodolali vôni pizze, ktorá bola po dlhom dni skutočným lákadlom. Je vidno, že Taliani milujú svoju kuchyňu, keďže podniky praskali vo švíkoch. Absolvovali sme ešte neskorú nočnú túlačku starým mestom, videli sme Cattedrale di San Lorenzo, Teatro Carlo Felice, námestie Piazza De Ferrari a zhodnotili, že sa ráno môžeme s kľudným svedomím presunúť ďalej. Janov nás neurazil, ale ani neočaril.
Nedeľné ráno si pre nás pripravilo malú vrásku na čele v podobe jemného dažďa. Ale keďže sme boli v nálade vychutnať si la dolce vita plnými dúškami a pár kvapiek nás nezastrašilo, vybrali sme sa ako správni Taliani na sladké raňajky do mesta. Vôňa čerstvých croassaintov a kávy je predsalen neodolateľná.
Správne naladení sme vyrazili na dvojhodinovú cestu smer ligurské pobrežie, ale predtým sme sa ešte zastavili na periférii Janova, v čarovnom malom rybárskom mestečku Nervi. A tie naše nervy táto zastávka pohladila. Mestečko je ideálne na túlanie sa uličkami, vychutnávanie si atmosféry, príjemného morského vánku a výborného jedla. Čo je lepšie, než dať si čerstvé ryby pri mori? Respektíve v mojom prípade spaghetti con le vongole? Odpovedám sama sebe – nič! Mali sme šťastie na voľné miesto v starej reštaurácii v prístave, obľúbenej medzi domácimi a tu sa zasa potvrdilo – tam kde sedia miestni sa najete najlepšie.
Po výdatnom obede naša cesta pokračovala smer Cinque Terre. Predpokladám, že veľa z vás pozná obrázky pestrofarených domčekov na skalných útesoch pri mori z IG,. A presne sem smerovali naše kroky. Teda, naše auto. A to si cestu užilo tiež, keďže miestami pripomínala poslednú spanilú jazdu pred voľným pádom zo skaly. Keďže je oblasť ,,piatich zemí’’ ťažko dostupná, zachovala si svoj pôvodný charakter a od roku 1997 je zapísaná v UNESCO. Nie všetci členovia našej posádky kľukatú rally ligurským pobrežím ocenili, mne sa však páčila. Prvým mestečkom, ktoré sme preskúmali, bolo Monterosso al Mare s veľkou plážou a príjemnou letnou atmosférou. Odtiaľ sme sa vybrali do jedného z najkrajších miniprístavov, aké som kedy videla. Vernazza nás očarila. A určite nielen nás, keďže nájsť voľné parkovacie miesto bolo umenie. A keď sme ho nad mestom našli, keďže do mesta majú prístup len domáci, prešli sme sa zhruba 25 minút do mestečka, v ktorom akoby zastal čas.
Naša adrenalínová cesta v štýle hore kopec dolu kopec a sem tam zákruta nás začala baviť. Pokračovali sme do Maranola. Táto dedinka je asi najnavštevovanejšia, najfarebnejsša a najrázovitejšia. Hlavná promenáda vás privedie až k moru a terase, z ktorej vznikajú ikonické fotky. Avšak, opäť sa sem dostanete len z parkoviska, ktoré je samozrejme vzdialené 15 minút rezkým krokom. Moje srdce turistu a krokomer v telefóne zaplesali.
Keďže staršia časť posádky vozidla zistila, že je kúsok od Toskánska a Pisu máme za rohom, rozhodli sme sa, že večer pôjdeme skontrolovať, či šikmá veža ešte stojí. Presun bol tentokrát rýchly a o deviatej večer nás privítal až surreálny pohľad na skoro prázdne Námestie zázrakov bez davov turistov, hluku a stánkov so zbytočnosťami od výmyslu sveta. Psie oči po zážitkoch prahnúcich turistov zabrali na vstupe do veže a po chvíľke sme už šliapali a aj dych lapali smerom nahor ako poslední návštevníci. Pohľad na Piazza dei Miracoli v záplave svetiel bol na nezaplatenie. Aj náš prechádzkový výkon, kde sa môj krokomer zastavil na čísle 32 000. A to sme polovicu dňa sedeli v aute. Náš ligursko – toskánsky deň sme zakončili s pohárom chianti s výhľadom na šikmú vežu. Výnimočne nebolo potrebné mať v reštaurácií rezerváciu, takže niečomu predsalen ten covid prospel. Turistický ruch je obmedzený na domácich a európskych turistov, bez davov Američanov, Japoncov a Číňanov sú mestečká menej preplnené.
Buongiorno sme si zaželali v centre mesta, po light raňajkách sa prešli k Námestiu zázrakov, aby sme si vychutnali pohľad na Baptisterio, Duomo a Torre aj za denného svetla a potom sme už zamávali Pise na rozlúčku a vydali sa čarovným toskánskym vidiekom do mesta veží a vežičiek. Ako veľmi rád hovorí môj priateľ, “niekedy je aj cesta cieľ’’. A to v tomto prípade platí dvojnásobne. Vychutnávajúc si pohľad na krajinu plnú viníc, slnečníc, olivovníkov a malých údolí sme sa dostali k ďalšiemu UNESCO mestu.
San Gimignian, talianske San Francisco, nás privítalo vôňou rannej kávy, ktorej sme opäť neodolali a ako správni Špategáci sme si našli útulnú kaviarničku na absolvovanie raňajok číslo dva. Ak máte pri čítaní týchto riadkov pocit, že stále niečo jeme, tak áno. Je to tak. Talianska kuchyňa nám chuti . A aj vonia. Prechádzka starými uličkami mestečka poteší každého milovníka histórie a playstation. Naživo sme obdivovali veže, na ktoré sa Enzio tak rád štveral v Assasin Creed. A po jeho stopách sme sa vydali do minimestečka Montereggioni, ktoré je ďalším z toskánskych must see. Môžete sa prejsť po jeho hradbách, chrániacich mesto už niekoľko storočí. Alebo sa vydať rovno do ďalšieho významného hrdého toskánskeho mesta, Sieny.
Kráľovná toskánskych kopcov nás privítala už klasickým problémom – kde zaparkovať. Keď sa nám to po štvrthodinke konečne podarilo, čakala nás prechádzka do starého mesta, kde sa akoby zastavil čas a historia dýcha z každého rohu. Pri prechádzke ulicami a uličkami máme trošku zvláštny pocit. Predsalen, byť na miestach, kde sa písali dejiny, sa nám nestáva každý deň. Povinnou jazdou je Piazza del Campo. Jazdou doslova, keďže sa tu konajú svetoznáme konské preteky – Palio di Siena. Navštívili sme Palazzo Publico a o pár stoviek metrov ďalej obdivovali majestátne Duomo Santa Maria Assunta, ktorá je bezpochyby jednou z najkrajších katedrál sveta. Atmosféru mesta sme si užili aj pri obede, výhľad sme mali ako pre bohov. Kuchyňa opäť nesklamala. Prečítali sme si, že mesto podľa legendy založil Senus, syn Rema, zakladateľa Ríma. A takto sme si vysvetlili aj všadeprítomné sochy rímskej vlčice. Vykľučkovali sme zo starého mesta, schuti sa zasmiali pri pohľade na parkovací lístok na minútu presne a vydali sa v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Odvekému rivalovi Sieny, toskánskej perle a mojej srdcovke.
Ak by som mohla o nejakom meste povedať, že je to láska na prvý pohľad, tak to poviem práve o Florencii. Moje srdce si získala už dávno a držať si ho bude asi navždy. Od čias, keď som mala tú česť prežiť tu pár mesiacov síce už uplynulo pekných pár rokov, ale moje obľúbené miesta sú stále tu.
Mesto, ktoré je krásne v každom ročnom období, má genius loci a právom sa pýši titulom kolíska renesancie, nás privítalo prekrásnym počasím. Moja polovička opäť raz potvrdila, že za volantom je n.1 a bezpečne nás dopravila do centra starého mesta. Kto má prechodené Taliansko, ten vie, aká zábavná vie byť cesta centrum storicom. Vždy pripravený skočiť vám do cesty je nielen chodec, ale aj cyklista, kolobežkár, záprah s koňmi, storočná babička na Vespe, prípadne naturalizovaný japonsky turista. Prežili sme. A aj všetci vyššie uvedení tiež. Lepšie ubytovanie ako sa nám podarilo náksť sme si ani nemohli želať. Boli sme na skok od všetkých krás, ktoré toto mesto ponúka. Doslova a do písmena. Preto naše prvé kroky smerovali ku Duomo di Firenze alebo inak ku Basilica Santa Maria dei Fiori. Túto prekrásnu stavbu som videla asi stokrát. A aj po stoprvý som zostala stať v úžase. Nádherná. A s modrou oblohou, holubmi, bez zástupov turistov pôsobila až zvláštne. Zhodli sme sa na tom, že si nasledujúce ráno privstaneme, aby sme stihli otvorenie zvonice – campanile hneď pri Duome. Výhľad z nej stojí sa všetky vyšľapané schody. Keďže som mala v pláne ukázať mojím travelmates čo najviac z mesta, tak sme pokračovali k starej tržnici a pošúchali ňufák prasiatku na Fontatna di Porcellino. Vraj to nosí šťastie, no ja beriem túto legendu tak, že vždy, keď pošúcham prasiatku noštek, vrátim sa sem. Zatiaľ to funguje. Pomalým krokom, vychutnávajúc si atmosféru mesta, sme sa presunuli na veľkolepé radničné námestie Piazza della Signoria. Zastavili sme sa pri Neptúnovej fontáne, sochách v Loggia dei Lanzi a nesmela chýbať fotka repliky Michelangelovho Davida. Námestiu dominuje Palazzo Vecchio, ďalšia z mojich obľúbených stavieb. Navštívili sme aj interiér a v džavote davu sme započuli slovenčinu. Povinná párová foto s anjelikom z fontány Putto con delfino a vyrážame smer Ponte Vecchio. Míňame Piazzale degli Uffizi a sochy známych talianskych umelcov. Sľúbime si, že Galeriu degli Uffizi navštívime nabudúce a zastavíme sa na výborne gelato. Dostali sme ho s obrovským úsmevom. Prejdeme sa Ponte Vecchiom, tým istým mostom, ktorým storočia prechádzali významní svetoví vedci, umelci a spisovatelia. Pristavíme sa pri výkladoch zlatníctiev, ktorými je tento most známy a vychutnávame si ruch okolo nás. Pomaličky sa presúvame ku Piazzale Michelangelo, miestu z ktorého je Florencia ako na dlani. Oplatí sa tu zastaviť a vychutnať si výhľad na mesto, ktoré ako keby odoláva času. Keďže sme tu chceli počkať na západ slnka, vychutnali sme si tú večeru a pridali sa k húfom turistov a domácich a za aplauzu sa rozlúčili s dňom..
Cestou naspäť si oddýchneme na námestí pri bazilike Santa Croce, ďalšej impozantnej florentskej stavbe, prejdeme sa ešte raz popri starej radnici, zhodnotíme, že život sa z talianskeho mesta nevytratil, len ukľudnil a spokojne pomaličky pokračujeme popri bazilike Santa Maria na hotel.
Čakalo nás totiž náročné ráno.
Kto ma pozná, vie, že milujem veže a schody. A Taliansko. Čiže Capanille di Giotto bola pre mňa čerešničkou na torte. S výhľadom. Tak sme to dali ako prví hneď ráno. Tá štaršia časť našej cestovateľskej skupiny si vyslúžila obdivné pohľady od staffu múzea keď videli, ako sa popasovali so štyristoštrnástimi schodíkmi. Ale hlava sa im zakrútila až pri výhľade zhora. A ten veru stál zato.
Na vydýchanie sme absolvovali ešte kratučkú prechádzku mestom spojenú s nákupom suvenírov. V mojom prípade klábosením s domácimi. Predsalen, taliančina sa najlepšie počúva tam, kde vznikla. Posledná výborná káva a talianska favola končí a treba sa vrátiť domov.
V našom prípade je to však len Arrivederci Italia. A ja dodám – A presto!
