Pár rokov dozadu sme sa vybrali na niekoľkodňovú akciu jazdiť do rakúskych Álp na Nockalmstrasse. Bolo to najmä z dôvodu, že panovali obavy, že Grossglockner Hochalpenstrasse bude úplne preplnená a poťaháme sa za nejakým karavanom, či podobným spomaľovačom.
Tento rok sme sa rozhodli v redakcii, že Grossglockner neobídeme. Ba skôr to je opak, tento rok to bol jeden z cieľov. Trochu sa nám však zmenilo obsadenie vozidiel. Bol to stále Focus ST, rovnaký, dvojkový. Ale ostatné autá? Liftback áno, Megane v rýchlej verzii tiež. Lenže miesto Octavie TDI RS 4×4 prišiel Hyundai i30 N Performance Fastback a miesto Megane GT… Fanfáry, Megane RS Trophy. Najbrutálnejší dostupný Megane RS.
Základom jázd na Grosse je jedno dôležité pravidlo. Byť tam čím skôr. Nechcite vedieť, kedy sme vyrážali, ale spodnou bránou sme prešli 6:45. A mali sme veľa šťastia. Počasie nám prialo. Keďže sme všetci šli Hochalpenstrasse prvýkrát, tak som, ako prvý v kolóne, zvolil pomalšie tempo. Inak, celodenný vstup stojí 35 eur. Dĺžka celej cesty je 47,8 kilometra. A oplatí sa. Prvú jazdu sme dali tak zľahka, dole ešte ľahšie, lebo cestou dole chladíme.
Druhá jazda však bola o niečom inom. Vyšprintovanie na vrch nezadýchalo ani jedno z áut. Ja som bol v kórejskom bojovníkovi a užíval som si priľnavosť čerstvých pneumatík Pirelli P Zero. Kedysi som ich mal aj na vlastnom aute a na túto značku nemôžem povedať krivého slova. Samozrejme, nemám odskúšané ekopneumatiky a zimné. Alebo možno nejaké Sottozero boli na tom, čo som testoval, ale najviac si pamätám toto. Dokonca Pirelli vyrába pneumatiky špeciálne pre i30 N. A to už o niečom hovorí. Nikoho sme, okrem cyklistov netretli. Vlastne áno, českú Feliciu. Keď som ju predbiehal, tak mi pred autom prebehol svišť. Aj brzdy sú na Hjondee výborné.
Oukej, ani druhá jazda nebola úplne na hrane, lebo tak Hyundai, ako Renault vyhodili jednu závažnú chybovú kontrolku. Nedostatok paliva je najčastejším problémom. Obe autá majú malé nádrže. Ford bol ešte v pohode, keď títo valili na výpary. Prvá pumpa pod Grossom a pokračujeme.
Pokračovali sme spodom na Innerkrems a Obertauern, kde sú tiež pekné cestičky. Jednu sme sa rozhodli dať druhýkrát. A vtom sa predomnou objavilo Porsche. Nie plnokrvné 911, ale Boxster. Vodiča som zrejme dosť vytočil, keď som sa objavil v zrkadle, tak začal zrýchľovať. A ja tiež. Nechcel som ho predbehnúť, ale viete ako. Moja prevaha výkonu a to, že som už šiel tú trasu druhýkrát spôsobili, že mi vôbec, ale ani trochu neunikal. Pod kopcom obligátne bliknutie výstražnými a rozlúčili sme sa. Po obede v Sankt Veit im Pongau a nutnom šlofíku bol cieľ jasný. Večera. Večera a potom ešte raz Hochalpenstrasse. Večer býva tiež plná? Nie, nebýva, ale nádrže sme naplnili. Pre istotu. Nikoho, západ slnka, svižná jazda. Svižná tak, že večerný spolujazdec skonštatoval, že takto rýchlo hore ešte nikdy nebol. Ani dole. A ani naspäť hore. Grossglockner Hochalpenstrasse je nádherná cesta. A ak sa nechcete naháňať a pískať v zákrutách pneumatikami, strieľať po cyklistoch z výfuku, tak stojí za návštevu. Ľadovec je fantastický a západ slnka úplne hore je na nezaplatenie.
Druhý deň už sme len údoliami zo Sankt Veit im Pongau prešli pod Eagle’s Nest (Berchtesgaden). Ak neviete čo to je, tak Wikipedia pomôže. Pre mňa to je miesto s fantastickým výhľadom, ale niekde vnútri som cítil taký skľúčujúci pocit. A Nemcom sa z miesta s takou históriou podarilo spraviť turistickú atrakciu s magnetkami, s reštauráciou a so slnečníkmi Scholler, či aké to boli. Po tomto ma prešla chuť aj na Rossfeld Panoramastrasse. Kvôli tomu a kvôli stavu nádrže. Cesta naspäť na Slovensko už bola nudná. Aj vďaka nej sa priemerná spotreba na autách dostala ku 10 litrom na sto.
