Test Dacia Dokker Van 1,5 dCi: Power Wagon

Dacia Dokker má ako základnú úlohu ponúknuť alternatívu pre tých, čo hľadajú malé úžitkové vozidlo. Ale tiež má druhú, ťažšiu. Má nahradiť Daciu Pick-up, s ktorou sa dá zažiť veľa zábavy. Dokker prichádza ako lacnejší brat Renaultu Kangoo, so slabšou výbavou a inými tvarmi. To však znamená, že majú ešte jedného súrodenca oblečeného do teplákovky s troma zlatými pásikmi, Mercedes-Benz Citan. Za cenu Citanu dostanete skoro trikrát Dokker.

Dacia svoj model pripravila poctivo a hneď zapadá medzi ostatné modely. Tvary karosérie dostali dvojpriestorovú koncepciu. Jeden priestor je na motor a druhý na všetko ostatné. Ale jedno varovanie na začiatok, poriadne rozmýšľajte, akú verziu zvolíte. Náš van mal striebornú farbu, čo z neho robilo niečo extra. Naviac vzhľadu pridávali aj lakované nárazníky a zrkadlá. Kombinácia pôsobila až luxusne, veď dodávkové autá sú väčšinou biele (až 75 percent). Strieborná sa hodila aj k pukliciam, imitujúcim zliatinové disky.

Samotný vzhľad prednej časti sa priblížil osobnému Lodgy. Ale nájde sa niekoľko rozdielov. Spodná časť nárazníka je jedným z nich a druhým zase absencia chrómovej lišty nad maskou chladiča. Práve preto pôsobí novší model odhodlanejšie. Pri prvom pohľade nám v hlave skrsla myšlienka na Dodge Power Wagon. Jasné, nevyzerajú príliš rovnako ale vyžarujú podobnú auru.

Jeden bok sa od druhého na Dacii Dokker trochu líši. Sériovo malý van disponuje totiž iba posuvnými dverami na jednej strane, vpravo za spolujazdcom. Na ľavej strane ich možno doplatiť. Ale nie sú úplne nevyhnutné. Na jednej strane stačia, najmä keď vzadu sú dvojkrídle asymetrické. Do tvarov krídel dverí nezasahujú ani reflektory, pretože si našli miesto v stĺpikoch karosérie. V zadnom nárazníku žiaria tri čierne bodky. Pri cúvaní teda má čo pípať. Keby boli lakované farbou, možno by vyzeral celok lepšie, ale na niečo, čo pripomína imitáciu difúzora sa celkom hodia.

Do dvojmiestneho interiéru sa nastupuje cez veľké dvere, vôbec sa netreba uskromňovať a liezť ako do ponorky. Prístrojová doska znova niečo pripomína. Zase sme pri tom Lodgy. Ctrl-C, Ctrl-V, najľahšie riešenie. Ale efektívne, netreba zbytočne vynakladať náklady na nové tvary. Lodgy to tiež neublíži. Veď nemá pozíciu luxusného auta. Len ubudlo lesklých plôch. Do pracovného auta by boli aj zbytočné. Práve obyčajný plast okolo navigačného systému je praktickejší ako lakovaný, lebo na ňom nie je hneď vidno odtlačky prstov.

Sedadlá aj napriek tomu, že vyzerajú úplne jednoducho poskytujú presne to, čo sa od nich očakáva. Nie sú vrcholom pohodlnosti, ani nepodržia v zákrutách pri brutálnom preťažení. Ale všetko ostatné, čiže dostatočný komfort pri jazde poskytujú úplne bez problému. Vodič má všetko na dosah a jediná vec, čo ho bude odpútavať od cesty je informačno-zábavný systém Media Nav. Tu treba pripomenúť, že celý systém so štyrmi reproduktormi, Bluetooth handsfree, vstupmi USB, jack a iPod  a dokonca s navigačným systémom s pokrytím celej Európy stojí len 399 eur. Za tie peniaze by bola hlúposť nezahrnúť ho do konfigurácie. Ale zďaleka najfantastickejším prvkom interiéru je tvár, ktorou sa na pasažierov pozerajú výduchy na vrchu stredového panelu. Tie sú ako oči, ovládanie núdzových smeroviek a zamykania je ako nos a signalizácia zapnutia spolujazdcovho airbagu ako vystrašené ústa. Dokonca si nasmerovanie očí viete nastaviť. Len s tým sa dokážete hrať dosť dlho.

Pri užitkovom aute je samozrejme dôležitá aj časť vzadu. Objem 3,3 tisíca litrov pôsobí menší ako reálne je. Dvojkrídle dvere sa prejavia ako ideálne najmä pri manipulácii vysokozdvižným vozíkom, ktorý tak dokáže naložiť aj náklad na palete. Len odporúčame zvoliť podlahu z dreva. Plastový povrch nám prišiel až príliš náchylný na poškriabanie, či iné poškodenie.

Pri samotnej jazde budete milo prekvapení. Motor má síce už svoj vek, myslíme konštrukciu, nie absolútnu hodnotu kusu. To ho však neodrádza od podávania naozaj veľmi dobrých výkonov. Na naftový motor má dokonca vynikajúcu reakciu na pridanie plynu. Žiadne výrazné čakanie na reakciu, Dokker potiahne skoro hneď. Len nezabudnite, že musíte nechať zohriať chladiacu kvapalinu. Škoda, že sa nedozviete, akú má teplotu, pretože absentuje akákoľvek kontrolka, či stupnica. Pri radení rýchlostí sa prejaví drsnejší chod prevodovky, znova, nepatrí medzi tie najpresnejšie, ktoré existujú, ale na použitie úplne bez problému poslúži a vydrží. Pozitívne sa prejaví agregát pri pohľade na priemernú spotrebu. Bez výrazného snaženia sa dá dostať na cifry pod 5 litrov.

Aj prázdne auto sa javí celkom komfortne, po naložení sa stane húpavejším, ale znova, presne také správanie sa od áut tejto kategórie očakáva. Dá sa povedať, že ak šéf niekoho pošle s Dokkerom cez pol Európy, ten dotyčný nebude nadávať a cesta ho bude  celkom baviť. Do Stuttgartu sa dostane bez tankovania.

Najväčším ťahákom auta bude bez pochýb cena. Nami testovaná verzia bola skoro v plnej výbave, čo vyhnalo cenu nad 12 000 eur. To je skoro polovica Mercedesu Citan v základnej výbave. Základná naftová alternatíva začína pri cifre 8190 eur. Ešte lákavejšie vyzerá verzia, ktorá má možnosť prepraviť piatich pasažierov. Otázkou ostáva, ktorého účastníka bojov o zákazníka vybrať. Dokker má trumf cenu, Renault zase niektoré riešenia a Mercedes Citan… Ten má 6 rokov servis zadarmo. Len ako sa dá odôvodniť celý ten rozdiel v cene. Asi žiadno rozumne, ekonomické oddelenie ho zamietne hneď ako prvé a víťazom sa stane automaticky Dokker. A ak budeme k sebe úprimní, nebude to zlá voľba, práve naopak. Dokker je víťaz.