Pod horskou turistikou si každý z nás môže predstaviť niečo iné. Áno, môžem tu písať o tom ako sme si s partiou kamarátov obuli trekové topánky a chodili celé leto s batohmi po horách. Ale tento článok čítate na Autogripe, tak by to bolo asi trochu mimo obsah, ktorý tu nadšenci do áut hľadajú. My si pod horskou turistikou predstavujeme niečo trochu iné ako loziť s batohom na chrbte po kopcoch. A keď je teraz leto a každy si plánuje nejakú zaujímavu dovolneku, začali sme na jar plánovať aj my. Po dlhej zime je tých plánov veľa, hlavne keď je na Youtube toľko inšpirácie. Asi každý z vás si pamätá Top Gear a epizódu z Rumunska. A keď už máme tento rok za sebou nielen slovenské a české okresky, rozhodli sme sa po jazdeckom víkende v Dolomitoch vyraziť aj do Transylvánie. Partia na cestu sa zložila výborná, už len vybať to správne auto. Možností je viac, o to je ten výber náročnejší.
Zčiatkom leta sme spojili víkend v Alpách s návštevou zrazu superšportov vo Veldene. Na výborné rakúske a talianske cesty sa výborne dopĺňala kombinácia Corvette Z06 a Camaro s otvorenou strechou. Americké V8 atmosféry mali v Alpách vždy dostatok výkonu. Vystihli sme upršané počasie, niektoré úseky boli ešte zasnežené, ale aj napriek tomu sme si výborne zajazdili.
S Rumunskom má u nás v redakcii najviac skúsenosti Jozef. Predminulý rok si užil podobný výlet na Daciách. Vtedy sa tam na nich cítil ako ryba vo vode. Preto sme viedli dlhé diskusie o vhodnosti rôznych áut, ktoré sú práve k dispozícii. Zaujímavé novinárske autá sú buď obsadené, alebo majú na cestu dlhú 2000km obmedzené kilometre. Zopakovať po Alpách cestu na Corvette Z06 hneď Jozef zavrhol. Nízky podvozok a kvalita rumunských ciest by podľa neho ublížili nielen autu, ale aj psychike vodiča a pravdepodobne by chrbtica mala tiež niekoľko námietok. O aktuálnej kvalite povrchu sme počuli rôzne názory. Dokonca kvôli opravám bola ešte začiatkom leta Transfalgarasan Highway uzavretá. Ale keby tam po zime vymenili povrch, ostatné cesty môžu byť na tom stále dosť zle.
K dispozícii máme ešte staršieho šesťvalcového Mustanga s automatom v kabriu. Jazdiť po kopcoch bez strechy je super, ale pri našom štýle jazdy by v kopcoch nestíhali brzdy. Starší automat manuálne podradenie ešte neumožňuje a americké brzdy sú už tradične slabé. Čaká nás približne 1800 kilometrov len rôznych presunov, kde by mal pri jazde bez emócii zbytočne vysokú spotrebu.
Po dlhých debatách prišlo rozhodnutie a na cestu vyrazil Ford Mondeo 2.2 TDCi z roku 2008. Už sa nám na podobnej ceste osvedčilo, keď sme ho pár rokov dozadu zobrali s kolegom Jozefom jazdiť na Stelvio a na Grossglockner. Výkon 175 koní (129 kW) nie je vysoký, ale v kopcoch sa výborne hodí jeho vysoký krútiaci moment. Aj keď ide o obyčajné sériové rodinné kombi, podvozok od Fordu je výborný a bez problémov stíha aj športovo naladeným hothatchom s výkonom nad 200 koní.
Na cestu vyrážame vo štvrtok po 14tej hodine. Dnešný cieľ je presun do rumunského mesta Sibiu kde budeme ubytovaní. Spoločnosť nám na ceste robí krásna červená Talianka, Alfa Gulietta s označením Quadrifoglio Verde. Pohľad na ňu nám robí radosť počas celej cesty. Plné diaľnice v Maďarsku nám pomohli znížiť priemernú spotrebu a počas cesty nám postupne narastá na palubnom počítači dojazd. Keď sa Guliette ozýva dno nádrže, Mondeo má ešte k dispozícii dojazd 590 kilometrov. Na maďarsko-rumunskej hranici sa dlho nezdržíme. Stretávame tam medzinárodnú skupinu starších veľmi zaujímavých áut smerujúcich zo západnej Európy do Mongolska. Táto veselá skupina nám nakoniec robila na cestách spoločnosť celé dva dni.
Diaľničnú známku si kupujeme na prvej benzínovej pumpe. Je trochu iná ako sme zvyknutí. Je to vlastne len na parkovisku položený kontajner, ktorý má na každej strane tankovací stojan. Je zrejmé, že ide len o dočasne riešenie lebo na diaľnici ešte čerpacie stanice vybudované nemajú. Ak ich postupne vybudujú, nebudú sa musieť za nič hanbiť. Kvalita diaľnic po ktorých v Rumunsku ideme je výborná. Na niektorých úsekoch máme pocit, že ideme niekde na západe Európy. Na Slovensku by sa to bez problémov mohlo porovnávať s novým úsekom R1 okolo Nitry.
Mimo diaľnic to je už výrazne horšie. Niektoré úseky sú síce široké a dlhé rovinky sú podobné starej ceste okolo Zlatých Moraviec. Na druhú stanu sa môžu nečakane objaviť miesta s odfrézovaným asfaltom, zvlneným povrchom, alebo sa z ničoho-nič zjaví jama ako konská hlava. Budúci rok to možno už bude lepšie, lebo vidíme ako vo veľkom Rumuni budujú diaľnice. Ak im to pôjde ako tá naša do Košíc, tak sa ešte asi Rumuni dlho načakajú. Mimo hlavých ťahov sú cesty naozaj veľmi zlé. Množstvo nekvalitných záplat, jamy, skoky alebo dokonca len štrk namiesto asfaltu. Mondeo je na takéto cesty zvyknuté, podobné úseky sa nájdu aj doma na Slovensku. Je ich výrazne menej, prevažne skôr na východe Slovenska. Tam sú takéto cesty skoro na konci každej dediny ako príjazdová cesta k bývalému JRD.
Jazda po týchto cestách je už iná kapitola. Spomenuli sme si na naše cesty pred dvadsiatimi rokmi. Predbiehanie cez plnú čiaru je tu úplne bežné. Dodávky predbiehajúce kolónu áut, aj keď ide ďalšie auto v protismere, stretávame na každom kroku. V dedine na päťdesiatku pribrzďujú asi len turisti, ktorí majú nemecké alebo rakúske značky. Označenie dediny je asi len orientačná tabuľa, aby sme dávali viac pozor na chodcov. Inak je tu všade popri ceste veľa psov, po dedinách bežne behajú kravy, alebo ovce. Okolo koní čo ťahajú vozy ideme opatrne, neradi by sme ich vyplašili. Každý povoz má poctivo vzadu umiestnenú ŠPZ. Na hlavných ťahoch je dosť veľká premávka. Pokiaľ sú volné cesty, domáci jazdia na naše pomery dosť vysoké a agresívne tempo. My sme už zvyknutí jazdiť opatrnejšie. Policajtov sme na cestách stretli minimum a aj tam kde stáli nás oproti idúce auta upozorňovali blikaním. Tento krásny zvyk sa v posledných rokoch u nás už takmer úplne vytratil.
Do Sibiu prichádzame okolo polnoci. Osvetlené mesto, na každom rohu benzínová pumpa a vidíme aj známe značky ako Subway alebo McDonalds. V centre je vedľa seba niekoľko hotelov známych značiek. Jeden z nich je náš. Rýchlo sa ubytujeme, aby sme sa mohli vyspať, lebo hneď skoro ráno máme v pláne vyraziť na slávny Transfagarasan.
V piatok ráno vstávame o 5:30 aby sme už o šiestej mohli vyraziť z hotela. Natankujeme plnú nádrž a vyrážame. Cesty sú ešte prázdne a presun k Transfagarasanu je pomerne rýchly. Ideme po jednej z hlavných ciest na Bukurešť, takže jej povrch je vo veľmi dobrom stave. Až po odbočení z tejto hlavnej cesty sa povrch výrazne zhoršuje. Aj keď na vrchol Transfagarasanu nie je úplne ideálny asfalt, cestu si výborne užívame. Ak ste šli poslednou dobou cez Čertovicu od Brezna, tak viete presne o čom teraz píšeme. Na ceste sme sami a ten výhľad na krajinu je fantastický za každou zákrutou. Krásne serpentíny a množstvo vracákov sú tvarovo takmer dokonalé. Nekvalitný povrch zvláda Mondeo výborne. Aj keď treba často radiť, krútiaci moment nahrádza chýbajúci výkon motora. Výkonnejšie autá tu majú problém s kvalitou povrchu, nemáme preto problém s nimi držať udávane tempo. A naviac sedemnásťpalcové disky so sériovým obutím nezabíjajú ani komfort kombíku.
Zvrchu je úžasný pohľad. Ťažko posúdiť, či je krajší tu, alebo na Stelviu. Tunelom sa presúvame na druhú stranu priesmyku. Otvára sa pred nami ďalšie krásne údolie plné tiahlych zákrut. Ešte sme tu stále sami. Raz za čas stretneme oproti auto. Pomaly sa presúvame údolím k priehrade. Popri vode ide nádherná členitá cesta, ale zase jej k dokonalosti chýba kvalita povrchu. Všade samá záplata, rôzne druhy asfaltu a na viacerých miestach neoznačený vyfrézovany povrch. Alfa aj Mondeo to zvládajú výborne, ale nízke autá s nízkoprofilovými pneumatikami už môžu mať problémy. Citeľný rozdiel je už keď na jeden úsek meníme Mondeo za Guliettu. Rozdiel v nastavení podvozku je zrejmý hneď. Cítime každú nerovnosť a kvôli jamám na ceste robíme výrazne väčší slalom ako na Mondeu. Balóny na 17″ diskoch sú odolnejšie, ale aj tak dostali párkrát poriadne na hubu. Giulietta v režime Dynamic s manuálnym radením tu ide ako motokára. Výborne sedí na ceste a rýchle prejazdy sú dopĺňané úžasnou zvukovou kulisou. Cesty sa pomaly plnia, ale dostatočný výkon pomáha prekonať všetky pomalé prekážky. Pred zákrutou pomáhame brzdám manuálnym podradením a za zákrutou Giulietta vystrelí hneď ako raketa vpred. Postupne sa cesty plnia.
Zvoľňujeme tempo a chladíme motor aj brzdy. Kocháme sa pri pomalej jazde krajinou, keď zrazu pri kraji cesty zbadáme dva veľké psy. Stop, veď to nie sú psy ale medvede. Zastavujeme len pár metrov od nich. Sú úplne v pohode. Hrajú sa tesne vedľa nášho auta. Už sedíme v Mondeu, takže prípadne škrabance na laku by neboli až taký veľký problém ako u Talianky. Pre istotu je stále zaradená jednotka aby sme vedeli v prípade potreby hneď vyraziť. Medvede sú v úplnej pohode a hrajú sa ďalej. Spravíme si par fotiek a postupne zastavujú ďalšie autá. Domáci bez problémov vystupujú z áut, tak to riskneme aj my. Všetko stále v úplnej pohode, až pokiaľ jeden domáci hrdina po nich nevybehne so sekerou. Vtedy sa jeden z nich rozzúri, ale má asi dosť rozumu a stráca sa v hustom lese. Chvíľu sa ešte prechádzame po obrovskej betónovej hrádzi a vyrážame naspäť k hotelu. Na dnes jazdenia stačilo. Krátku noc by sme mali dospať, aby sme vedeli pokračovať aj ďalšie dni.
Cesty sú už plné a cez Transfagasan prechádzame už pomalým tempom v kolóne ostatných áut. Na vrchole už je úplne plno. Parkovať sa dá len na platenom parkovisku, pohľad na úžasnú panorámu je pokazený množstvom áut na ceste, ale aj odstavených na rôznych miestach. Aj keď sme mali super ráno, asi sme od toho čakali viac. V Dolomitoch sme po krásnych cestách jazdili celý deň. Prešli sme jeden parádny priesmyk a už sme smerovali na ďalší. Tu sme prešli jedným a maximálne sme sa mohli otočiť a isť znova. Povrch ciest tiež nie je úplne ideálny. Marketing spravený cez Top Gear určite pomohol, ľudí tu je dosť. Táto krajina si turistiku zaslúži, ale ako jazdecký raj by sme to ešte asi nenazvali. Doporučujeme ale každému, aby si Transfagarasan vyskúšal. Následne a ideálne hneď porovnal s Grossglosckerom, Stelviom alebo inými priesmykmi v Taliansku a Rakúsku. My se toto všetko absolvovali v priebehu pár týždňov a vrátime sa skôr do Álp ako sem. Úprimne by sme ale riešili prípadne pokuty za rýchlosť radšej tu, ako v Alpách. Rumunsko je ešte stále pomerne tolerantná krajina. Postupne sa to určite začne meniť aj tu, podobne ako sa to stalo v posledných rokoch na Slovensku. Aby sme ale nerobili predčasné závery, čaká nás ešte Transalpina, na ktorú sme počuli oveľa viac chvály. Možno nás prekvapí a zmeníme ešte názor. Najprv si dáme jeden deň voľný od kopcov a ideme ako bežní turisti pozrieť lokálne hrady.
Presuny po lokálnych cestách sú nekonečné. Cesty sú v sobotu plné, predbiehať sa dá len výnimočne. Diaľnice na našej trase nie sú vôbec a prípadné skratky sú skôr pre offroad, ako pre naše autá. Kúsok cesty zo Sibiu na hrad Bran nám trval skoro 3 hodiny. Mesto plné turistov, túlame sa po uličkách a hľadáme miesto na parkovanie. Značka zákaz státia tu je asi len ako dekorácia. Zrejme to tu zatiaľ nikto nerieši. Parkujeme podľa lokálnych možností a ideme sa postaviť do dlhej rady na lístky. Hrad je krásny, ale o ňom tu písať nebudeme. Známy je z Drakulu, informácii je o ňom na internete dosť. A pár ich bolo aj v reportáži, ktorú písal Jozef.
Času ešte dnes máme, ideme preto pozrieť ešte jeden hrad v meste Sinaia. Vraj je v Rumunsku najkrajší. Ten sme už ale otvorený nestihli. Nie preto, že by sme meškali. Zistili sme, že sa v tomto meste sa konajú preteky do vrchu pod názvom Trofeul Sinaia 2016. Asi je každému jasné, čo sme spravili. Sledovať profesionálov ako bravúrne zvládajú pretekárske veterány, alebo nové špeciály sa nepodarí každý deň. A ešte keď pritom jazdia medzi hradnými múrmi a zvuk sa od nich odráža po celej doline a širokom okolí.
Večerný presun na hotel dlhý približne 180 kilometrov trvá aj rýchlym tempom 3 hodiny. Unavení padáme do postele. Ráno nás čaká ešte Transalpina a odtiaľ rovno presun cez Maďarsko na Slovensko. Budík máme znova nastavený na 5:30, tak dnes znova nočný život vynecháme.
Ranná jazda po rumunských cestách je super. Áut je málo a po hlavných ťahoch sa dá výborne jazdiť. K Transpalpine sa približujeme po krásnych úzkych cestičkách cez lesy a dediny. Na mnohých úsekoch je nový asfalt, ale aj ten je prerušovaný úsekmi s veľmi zlým povrchom. Konečne sme prišli na začiatok Transalpiny. Z recesie vynulujeme na Mondeu priemernú spotrebu a vyrážame na cestu. Mondeo sa zo začiatku snaží držať Giulietty. Po prvých kilometroch sa priemerná spotreba na 2,2-litrovom naftovom Mondeu ustáli na 19,8 litroch!!! Toto tempo musíme nečakane zvoľniť lebo ho nezvládajú brzdy a cítime ako sa zvlnili kotúče. Brzdy treba vychladiť a tak v ceste pokračujeme ďalej. Miernejšie tempo znížilo priemernú spotrebu na Mondeu na 14,3 litra. Čo by tu asi spravila so spotrebou Octavia 1,9 TDI? A zvládla by aspoň vzdialene porovnateľné tempo? Ak by bola služobná, tak by stíhala aj za AMGčkovými Mercedesmi predsa.
Okolie je tu ako z iného sveta. Pri väčšine ciest sme tu spomínali na našu cestu s Geely na Kube. Tu máme pocit, ako keby sme prešli teleportom do Kanady. Krásny nový povrch, nádherný výhľad na jazero s množstvom ihličnanov. O tom, že sme stále v Rumunsku nás hneď presvedčí veľká jama v strede cesty. Plné brzdy a losí test preberie aj kontrolku ESP. Ešteže sa naplno sústredíme na cestu. Ďalšie prekvapenie čaká vo forme neoznačeného sfrézovaného povrchu. Ani prechod medzi novým a plynulým asfaltom nie je úplne ideálny. Že to nie je ideálne nám dalo Mondeo viackrát rázne najavo. A čo potom Giulietta. Na konci Transalpiny už chladíme motor aj brzdy. To, že je koniec sme zistili podľa chýbajúceho asfaltu. Žeby sme prišli zase na Kubu? Ako nám to pred cestou vravel Jozef? Zoberte Mondeo, na ňom si tú cestu viac užijete? Asi mal pravdu. Corvette alebo iné nízke športové auto by tu trpelo. Niektoré úseky sú dokonalé, ale čo spraviť na presunoch medzi nimi? Ideál tu môže byť Impreza STi, Evo prípadne Focus ST, Golf GTi. A veríme, že by sa nestratil ani Peugeot 308 GTi, či Mégane GT.
Naša cesta plná zážitkov sa postupne končí. Je načase vybrať sa naspäť na Slovensko. Najbliží usek cesty je skôr určený na offroad ako pre bežné auta. Stále počujeme ako nám z diaľky vraví kolega Jožko „Zoberte si Mondeo, na ňom si to viac užijete“. Tento úsek by Corvette už nedala. Teda možno áno, ale tie rany, ktoré by na nej ostali by sme ľutovali do konca života. Výlet sme si spravili super, určite nebudeme túto cestu nikdy ľutovať. Určite ju doporučujeme každému nadšencovi vyskúšať. Ako sa vraví, lepšie raz zažiť ako 100x počuť. Zoberte si hlavne vhodné auto. Ak máte superšport, niečo nízke, alebo ste zaľúbený do svojej upravenej leštenky, tak sem radšej ani nechoďte. Radšej ju choďte prevetrať do Álp. Naša ďalšia cesta bude určite na Alpské cesty. Za pár rokov, keď sa tu dokončia diaľnice sa sem veľmi radi vrátime. Otázka je, či tu bude ešte taká „free“ pohoda na cestách.
