Tomu, kto patrí medzi našich stálych čitateľov, je modrý Dokker Stepway, ktorý vidíte v galérii, určite veľmi povedomý. Ide presne o úplne identický kus, ktorý sme testovali v júni tohto roka. Pre rekapituláciu, mali sme naftovú verziu dCi90 s výkonom 66kW/90koní a 5-stupňovou manuálnou prevodovkou. Testovať dvakrát po sebe v priebehu iba niekoľkých mesiacov rovnaké auto by nedávalo úplne zmysel, preto je potrebné to trochu objasniť. Tentokrát sme sa na Dokker Stepway chceli pozrieť trochu inou optikou, a to nie až tak úplne zameranou na samotné auto ako skôr na to, čo sa s ním dá zažiť a ako zvláda úlohu “roadtrippera”.
Roadtrippovanie sa neraz riadi heslom “cesta je cieľ” a keďže v našom prípade išlo v prvom rade o preverenie kvalít Dokkeru Stepway, platilo aj v našom prípade. Základná idea však bol v priebehu jediného dňa prekročiť hranice piatich štátov, a to konkrétne Česka, Poľska, Maďarska a Rakúska. Piatym bolo domáce Slovensko.
V skorú rannú hodinu, rozumej 9:00, lebo víkend, vyrážame z Púchova a smerujeme po diaľnici do Žiliny. Obligátnych 130 km/h zvláda Dacia bez problémov, udržať tempo nie je problém, horšie to už s vnútorným hlukom a konverzácia v aute si vyžaduje trochu väčšiu námahu hlasiviek. Ale pozor, dostať sa na rýchlosť 130 km/h síce nie je problém, avšak iba v prípade keď vypnete systém ECO. V prípade jeho aktivácie auto citeľne zlenivie a zrýchľuje veľmi neochotne. Preto ho radšej po pár kilometroch nechávame natrvalo vypnutý, schádzame v Žiline z diaľnice a cez Čadcu mierime do Poľska. Na okreskách sa nám jazda pozdávala akosi viac, predsa len je záživenejšia. V nižších rýchlostiach je Dokker tichší a super slnečné počasie tiež výborne zapadá do celkového obrazu. Za Čadcou sa nám podarí mierne zablúdiť, napriek tomu že navigácia tvrdí že sme na hlavnej ceste, realita sa zdá byť odlišná. Razom sa ocitáme v dedinke neznámeho mena, kľukatá úzka cesta a jamy v nej pamätajú časy dávno minulé, ale podvozku Dokkeru to až tak úplne nevadí. Nám tiež a celkom si túto “skratku” užívame.
V dedinách nás ešte mierne brzdia davy mieriace do kostola, svorne dodržujúce nedeľný dress code ”blackandwhitekošeľanohavice”, občas sa pritrafí aj nejaká obeť sobotňajšej noci, ktorá sa práve prebudila po výdatnom spánku v priekope, či na stole miestneho pohostinstva. Nakoniec však predsa len prichádzame do pohraničnej poľskej obce Zwardoň. Dokker má v tom čase v kolesách už zhruba 100 km. Za asistencie a dozoru domácich, rozumej psa, zvečňujeme Dokker pri tabuli označujúcej názov obce a rozhodujeme sa pokračovať ešte kúsok. V lesíku robíme zopár fotiek a vyrážame smerom ďalej, do Česka.
Konkrétne do obce Mosty u Jablunkova, ktorá nás prekvapuje svojou rozlohou. Nie a nie dostať sa na koniec, preto volíme nenápadnú odbočku vedúcu nevedno kam. A nevedno ako sa zrazu prekvapení ocitáme uprostred lúky. Menej prekvapený je však Dokker, poľnú cestu, lúku, ba dokonca aj plytký brod zvláda s prehľadom. Priamo sa pýta túto scenériu zdokumentovať, a tak zastavujeme a robíme ďalších pár fotiek. Po niekoľkých minútach blúdenia sa nám konečne darí nájsť koniec obce a hraničný prechod so Slovenskom. Česko si teda môžeme odškrtnúť a vydať sa naspäť do Púchova. Naša spotreba sa zatiaľ pohybuje na úrovni zhruba 5,5 l/100km, šestka by sa ale na diaľnici celkom hodila. Kvôli zlepšeniu spotreby ale hlavne zníženiu hluku. Do Púchova sa dostávame okolo 14:00, čo je oproti pôvodnému plánu celkom sklz.
Z Púchova nakoniec vyrážame okolo 15:30 a nasleduje diaľničný presun do Bratislavy, dobre známa trasa ktorú sme s ním už absolvovali počas júnového testu. Opäť trochu obťažuje hluk a tradičná zhustená premávka. Napriek tomu, že Dokker nie je žiaden luxusný diaľničný krížnik, únava za volantom sa nedostavuje ani po niekoľkých hodinách strávených za jeho volantom, čo je u auta danej cenovej kategórie príjemným zistením. Do Bratislavy prichádzame ešte za svetla, obloha sa však začína mračiť a tak je treba zvoliť zrýchlené tempo presunu do ďalšej krajiny. Do maďarskej Rajky je to našťastie iba pár kilometrov. Počet áut s bratislavskou ŠPZ občas až vyvoláva pochyby či je človek v Maďarsku, tabule a miestny kiosk nás v tom ale utvrdzujú a tak vyťahujeme fotoaparát. Zopár nechápavých pohľadov dáva najavo, že fotiť si auto pri tabuli Rajka asi nie je na bežnom poriadku. Na programe je už len jedna krajina, ktorou je Rakúsko. Slnko začína pomaly, ale isto zapadať a tak je treba naplno využiť všetkých 90 koní Dokkeru, na ECO nie je čas.
Volíme hraničný prechod Kitssee, v jeho okolí stojí policajná hliadka a vyzerá to tak že si nás prelustruje. V posledný moment si to však zrejme rozmyslí a tak pokračujeme ďalej. Kvalita rakúskeho asfaltu sa Dacii páči, vďaka hladkému kobercu je aj jazda tichšia a komfortnejšia ako doteraz. Nasleduje dokumentácia a krátka zastávka v meste, na námestí. Pri tradičnom miestnom hostinci to Dokkeru aj vcelku svedčí a tak prichádza na radu séria fotiek. Svetla je už pomenej a tak je na čase zdvihnúť kotvy a vyraziť domov.
Misia splnená! Behom jedného dňa sa nám s Dokkerom Stepway podarilo navštíviť 5 rôznych krajín. Áno, tak trochu sme podvádzali, keďže sme vždy navštívili iba pohraničné obce. Cieľom však bolo ukázať, že Dokker Stepway je univerzálnym autom ktorý vie splniť aj úlohu roadtrippového parťáka za zážitkami. Ani celodenná jazda v ňom neunaví, vďaka navigácií sa tak ľahko nestratíte a príjemná spotreba neohrozí ani peňaženku. Vďaka praktickej karosérií by nebol problém ani naložiť doň bicykle a podobný výlet absolvovať aj v takejto forme, čo len podčiarkuje jeho univerzálnosť.
Martin Ofúkaný / Automotive Photography
