Niektoré akcie dopredu veľmi neplánujete. Stačí jeden telefonát a zmení sa vám pôvodne naplánované. S otázkou, či nafotím pár fotiek pre rally tím Zaneti Motorsport som ani veľmi neváhal, najmä ak by bolo súčasťou fotenia aj posadenie sa na sedadlo spolujazdca v aute, ktoré rally vážne jazdí. A nie na asfaltovej rýchlostnej skúške.
Keď som hrával hru Colin McRae Rally, vtedy ešte jeho druhé vydanie, tak som mal najradšej rally Švédska. Zmáknuť snehový a ľadový povrch bolo už na počítači zaujímavé. Ale naživo? No, neviem. Prišiel som o niečo skôr, tak som riadne videl prípravy na testovanie. Gumy s širším dezénom a hrotmi, ktoré sú kompromisom pre trochu ľadu a asfalt vystriedali galusky s ozajstnými hrotmi. Rýchle prehodenie, dotankovanie a ideme na miesto.
Cestou na BMW X4 vypínam trakciu, dávam športový režim auta aj prevodovky a posielam ho v každej zákrute bokom. Veď to nie je nič ťažké. Ale je pravda, že nejdem viac ako 40 kilometrov za hodinu, v takých rýchlostiach pretáčavé šmyky, kvôli priorite zadnej nápravy, vyrovnávam aj jednou rukou.
Na mieste spúšťame Mitsubishi Lancer Evo 9 z prepravného vozidla a pilot ide prvé pokusy. Zjavne mu to ide, lebo ho nestíham fotiť. Zvuk ohlušuje všetkých, strieľanie do výfuku, riadny motor, všetko ako má byť. Lenže tretiu jazdu už idem ako spolujazdec ja. Trochu asi blednem. Celý deň mi nebolo dobre, ale teraz mi začína byť trochu nevoľno. Predstava, že sadnem do auta a nechám sa viezť šialenými rýchlosťami po lesnej ceste na ľade mi v hlave vyvoláva výkričníky a varovný zdvihnutý prst.
Ale čo, idem do toho. Sadám si do sedadiel Sparco a pripútavam sa päťbodovými bezpečnostnými pásmi. Trhnutie hlavou, rozbiehame sa. Ale teraz vážne, v tom momente som inštinktívne trhol pásmi a pritiahol ich úplne najviac ako sa dali. Trhol som tak, ako keby som zatiahol lanko na vystrelenie padáku. Nie je sa tu kde držať. Slovami Morba z Futuramy, I am dooooomed!
Držím sa vysokých bočníc sedadla. A mám pocit, že som nechty zaryl do karbónu, či čohokoľvek, z čoho boli vyrobené. Prvá zákruta ešte ide. Zuby mám zaťaté, veď airbag… Počkať, airbag by mi aj tak nepomohol. Ideme ďalej, na rýchlomer našťastie nevidím, kŕčovito zvieram tie bočnice, ale oči nezatváram, na to mám príliš veľa adrenalínu. Všetky moje problémy sú zrazu preč, myslím len na to, či ozaj dôverujem tomu, kto ma vezie. V zákrute, kde sme sa trochu zrovnávali o snehový mantinel a mierili sme mojimi dverami smerom na strom som bol riadne v strese. To sa stalo viackrát, jasné, tréning s hrotmi nie je ľahký. Vyšli sme hore. Hnedé bezpečnostné trenky mi nebolo treba. Cesta nadol sa niesla v podobnom duchu, avšak trochu voľnejšom. Gravitáciu nikto neoklame. Na jazde do vrchu spomalí, ale smerom dole je to trochu naopak.
Sme dole, už som prišiel na to ako sa odpínajú bezpečnostné pásy, mám jednu nohu vonku a chalani kričia, že kam idem, veď mám dať ešte jednu jazdu. Nie som si tým istý, ale vlastne, zvládol som prvú, väčší strach mať nebudem. Ideme na to, streľba z výfuku je jasným znamením, že ideme naplno. Rýchlosť je ešte väčšia ako v prvej skúške. Ale pilot ide ako profík, žiadne rozhodenia ako v prvom pokuse so mnou na mieste spolujazdca. Vraj sme mali takmer všade minimálne 120 kilometrov za hodinu. Neriešim rýchlosť, ale vidím ako ideme čistou stopou, tou úplne dokonalou, auto ide bokom, pod profesionálnym vedením, všetko je perfektné. Adrenalín preráža všetky pocity strachu. Vlastne tie ani nemám, veď toto je úplne perfektná jazda! Ak by som nemal na tvári nemý úžas, asi by som bol vysmiaty od ucha k uchu. Toto je najväčšia šialenosť, ktorú som tento rok absolvoval, ale chcem ju absolvovať znova. Ale na snehu.
Za zážitok ďakujem Zaneti Motorsport. Na toto tak skoro nezabudnem. Skôr zabudnem na to, že som mal v rukách Panameru GTS ako na toto. Odpálilo mi mozog, adrenalín vytlačil všetko, čo mohol.
