Streda 02. júl 2014
Streda ráno. Sadám do auta, šesť hodín, oči ledva rozlepené a letím do hlavného mesta na dohodnuté miesto a termín odchodu. Všetko prebehlo v poriadku, kolóny v norme, takže čas odchodu sedel. Mali sme ísť okolo Budapešti na Segedín a potom do Aradu. To bola prvá etapa trasy s dĺžkou viac ako 2000 kilometrov. Teda presnejšie, pôvodný plán znel 2133 kilometrov.
Odchod 8:15 kvôli aktualizácii máp preskočil na deviatu. Nevadí, všetkých sedem áut dostalo vysielačky a štart sa blížil. Lenže ktoré bude to na prvý úsek? Žrebovanie ukázalo, že úžitkový Dokker Van. Na diaľnicu ideálne auto, hlavne ak slnko zapadá zozadu, lebo aspoň nemá posádka röntgenovú snímku na prednom skle.
Maďarsko ubieha rýchlo, až akosi príliš. Budapešť za chrbtom, iba chvíľu po odchode z Bratislavy. Možno to je ale tým nadšením z pracovnej cesty. Návestné tabule začínajú označovať, že sa blížime do Rumunska. No, colnice nemám rád, ale aj tu to ide akosi hladko. Rovnako tak cesta do Aradu. Všetko bez problému. V Rumunsku už síce bez diaľnic, ale aspoň po dobrých cestách.
Po zastávke na obed mierime ďalej, do Sibiu, kde je rezervované miesto na prenocovanie. Pôvodný plán znel, že prídeme už o ôsmej večer, ale prichádzame až neskôr. Hlbšie vnútrozemie Rumunska ukazuje jednu zaujímavú vec. Ten, kto ide podľa predpisov v dedinách 50 je úplnou brzdou premávky. Tu sa chodí 90 až 100 v obciach a adekvátne viac na každom inom mieste. Strašná predstava, strach o vodičák a podobné divné pocity sú však rýchlo preč. To, že autá chodia rýchlo berú do úvahy chodci a veľa dedín stavia radšej obchvaty. Neberú to do úvahy psy. Tých je v Rumunsku asi polovica z počtu obyvateľov (obyvateľov je 19 miliónov). Nočný príchod do Sibiu znamená výrazný uhýbací manéver pred jedným havom. Ale zvládli sme to. Všetci išli osláviť príchod do mesta, ale ja s fotografom (cypodesign.sk) nie, my sme vymenili Dokker Van za Sandero Stepway a vyrazili fotiť do nočného mesta.
Štvrtok 03. júl 2014
Ráno po krátkom spánku býva vždy vražedné, ale očakávanie toho, čo Top Gear označil za najlepšiu cestu na svete dáva taký zvláštny pocit. Z chladničky vyberám energeťák a hádžem veci do Loganu. Oproti Dokkeru Van je pohodlnejší. Ale to sa dalo čakať.
Na Transfagarasan prechádzame cez menšie dedinky, znova s neuveriteľným počtom psov. V Rumunsku je vraj aj veľa medveďov, ale tie našťastie neskrížili cestu ani jednému z expedície. Všetkých 7 Dácii sa vrátilo v pôvodnom stave, až na dezén pneumatík.
Pred samotným horským prechodom ešte radšej tankujeme, aj napriek dojazdu cez 500 kilometrov. Prvé zákruty už začínajú formovať mimické svaly do jemného úsmevu. Veď aby nie! Logan sa chová príkladne, gumy postupne pískajú a úsmev je čím ďalej, tým väčší. Niektorí určite môžu namietať, že na Logane to nie je zábava, ale kruto sa mýlia. Výkon je presne taký, že ak ideme úplne naplno, tak sme stále v bezpečných rýchlostiach. Hnidopošské komentáre tak budem mazať. Kto ešte na Transfagarasane reálne nebol, tak by si určite vybral minimálne Pagani Huayra, ale ja nie. Ak by mi niekto dal znova kľúče od Loganu a povedal, že tu máš a choď do Rumunska na najkrajšiu cestu, neváham ani minútu. Z pohľadu kvality cesty samotnej vyzerá ako ideál možno Subaru WRX STI, ale to by asi nemalo spotrebu 5 litrov.
Pekné cesty nie sú len na samotnom priesmyku, ktorý dal Nikolaj vybudovať a pri stavbe ktorého zomrelo zopár robotníkov. Tie pokračujú až po legendárnu priehradu, pod ktorou spal Jeremy, James a aj Richard. Vlastne nekončia ani potom.
Ďalší cieľ cesty bol hrad Bran. Na ňom vraj býval knieža Drakula. Teda aspoň podľa Brama Stokera. Inak tam býval pôvodom maďarský šľachtic Vlad Tepeś. Ten bol známy tým, že nepriateľov svojho režimu napichoval na kolíky od zadku až do úst a umiestňoval okolo cesty. Jedna bola vraj lemovaná až 20 tisíc telami. Problém je, že začína pršať. Prší tak neuveriteľne, že polovica z posádok má zajačie úmysly utiecť a vôbec nevystupovať z auta. Ale nakoniec ideme všetci. Hrad je naozaj parádny. A vôbec nevadí, že to o Drakulovi je len povera a reálne to bolo trochu inak. Ale práve legenda prilákala 600 tisíc návštevníkov namiesto pôvodných 5 tisíc. Stále to však nemá na 4 milióny, ktoré navštívia Hogwarts v Británii.
Úplne zmoknutí sadáme naspäť do áut. A práve okolo Branu sú tiež pekné cesty. Dokonca s lepším povrchom ako samotný Transfagarasan. Práve tu by sa to GT-R, či Speciale hodilo. Lenže to by nemohlo byť mokro. V navigácii svieti ako cieľové mesto Pitesti. Pri jazde podľa pravidiel sa každými piatimi kilometrami oneskoruje dojazd do cieľa o minútu. A že ich je asi 300. Takže plyn hlbšie k podlahe a misia prísť aspoň podľa toho, čo ukazuje navigácia. Desať hodín večer, Sibiu, večera, roztriedenie fotiek, spánok.
Piatok 04. júl 2014
Znova ráno, znova 8:30. Po raňajkách zase meníme auto. Jasné, na niektorých čakáme, ale to nevadí. Dnešná úloha je prehliadka fabriky Dacia v Mioveni. O samotnej prehliadke až zajtra, aj s videom zo svatby.
Po prezretí všetkých dostupných miest ideme na obed. Konferenčné sály v podniku sú pomenované podľa jednotlivých modelov. My sme mali jedlo v Dusteri. Po príchode generálneho riaditeľa automobilky, Nicolasa Maure, dojedáme a počas interview kolegov s tlmočníčkou riešime, prečo je v Rumunsku toľko psov. Základná odpoveď od rumunského fotografa, že lebo to tak je nám nestačila. Preto nám to ozrejmila. Psy sa nekontrolovateľne množili, čo vyústilo do situácie, že vláda nariadila odstrel niektorých jedincov. To však nebolo po chuti ochrancom prírody, ktorí proti tomu, aj napriek povedomiu o situácii, protestovali. Tak vláda uvoľnila prachy na útulky. Lenže korupcia zafungovala a niektoré stopsové útulky prehlasovali, že majú psov až tisíc a oberali štát o veľké peniaze. Tak sa na to znova všetci vykašľali a jediné mesto, ktoré má ako-tak vyriešenú situáciu je Brasov.
Rozhovory ukončené, riaditeľ Dacie nám povedal, že každých 55 sekúnd opustí fabriku jedno auto a vyrážame. Prvá cesta je akási rozbitejšia, akosi sa tvári nekvalitne. Niekto nastavil najkratšiu cestu. Príchod do Segedínu o tretej v noci? Keď sme vyrazili o druhej poobede? Slušná porcia na 564 kilometrov. Priemerná rýchlosť asi 30. Takže po 50 kilometroch zmena nastavenia navi, rýchla trasa a príchod o polnoci aj napriek návšteve Pitesti, znova. Avšak stokilometrový okruh odhalil pravú povahu rumunského vidieka, alebo venkova, ako by povedali u susedov.
Určitý rešpekt pred dopravnými predpismi hovoriacimi o rýchlosti sa s vidinou spánku stráca. Už ani neviem, koľko som spotreboval energeťákov. Zrazu z vysielačky preruší pohodovú atmosféru hláška o zúfalom stave nádrže. Tak všetci na pumpu. V Sandere Stepway by to ani nebolo treba, lebo dojazd bol stále skoro 800 kilometrov, ale istota je istota. Natankované, sladkosti nakúpené, vyrážame. Teda aspoň taký bol plán. Až kým sme nezistili, že Logan MCV má problém so štartovaním. Teda problém so štartovaním… Vodič stratil kľúče. Po 45 minutách ich našťastie našiel a rozbehli sme sa znova šialeným tempom v ústrety Maďarsku.
Cestou sme narátali viac ako 500 Dácii v protismere, 16 konských povozov na ceste, niekoľko stoviek psov a aspoň dvadsať ľudí predhádzajúcich sa po ceste s vidlami. Bocian bol len jeden živý a traja plastoví. Unavení prichádzame na hranice. Zozadu počujem len fotografa, teda pre mňa šoféra odpovedať na otázku plynulou a peknou slovenčinou. Colník sa pýtal odkiaľ ide, Cypo zahlásil, že z Rumunska predsa. Príjazd do Segedínu po polnoci bol asi najlepšou odmenou po rýchlych presunoch. Jeden drink pred spaním a ráno domov.
Sobota 5. júl 2014
Teda, treba uznať, že po Rumunsku je prelet Maďarskom len čajové pečivo ku káve, Rumunsko boli čili papričky s wasabi a všetkým, čo vypáli ústa zaliate absintom. V Lodgy cestujeme traja a cesta ubieha brutálnou rýchlosťou. Vyrazili sme o desiatej, o druhej sme v Bratislave. Takéto presné prejazdy v Rumunsku možné nie sú. V každom prípade to bol nezabudnuteľný zážitok s Daciami. Posledný deň okrem cesty priniesol možnosť odfotiť prototyp autobusu VanHool a vtipnú príhodu s fotením. Michal z auto.sme.sk šoféroval a pribrzdil kvôli foteniu, Cypo sa vyklonil z okna a zaznel zvuk, znejúci akoby niečo padlo a rozbilo sa. Z toho plynie poučenie, že ak chcete fotiť vyklonení z auta za jazdy v rýchlostiach nad 100 km/h, dajte si z hlavy dole slnečné okuliare, lebo ich stratíte.
Pozrite si modely automobilky, ktoré sa zúčastnili tripu: Dacia Slovensko
No a teraz ten prototyp VanHool, ktorý prešiel okuliare:
