Bolo to ráno ako každé iné. Teda až na fakt, že napadlo asi desať čísel snehu. Príchod do práce znamenal odhádzať ráno vlastné auto, odhádzať sneh okolo neho a štart. V práci znova to isté s firemným. Kontrola plánu, spísanie zákazníkov, ktorých treba navštíviť. Rutina. Zatiaľ prebehla hodina a pol od vylezenia z postele. Celkom dobrý výkon.
Konečne som sa dostal k tomu, aby som sadol za volant a naštartoval. Oj, prvý problém! Hladové oko svieti jasnou oranžovou a tvrdí mi, že ďalej ako na prvú pumpu neprídem. Ok, beriem zálohu na naftu a vyráža. Modro-zelená pumpa ma už túžobne očakáva, veď som tankoval naposledy včera. Pani pri pokladni mrkne okom na pokladničný blok a prednesie niečo o veľkom počte vernostných bodov a margotkách.
Konečne vyrážam. Cestárom nezazlievam, že cesty nie sú dokonale čisté, veď to sa nedá. Jemným driftom prechádzam kruhový objazd. Hneď mám úsmev na tvári. Ten ale v hneď zamrzne, pretože to, čo sú pre mňa dobré podmienky sú pre niektorých kalamitné. Celých 5, slovom päť centimetrov rozjazdeného snehu, čo na vozovke ostalo pre pár ľudí znamená automaticky prispôsobenie rýchlosti na 15-20 km/h. Mesto som tak dlho nešiel. A to ma okrem toho čaká ďalších 300 kilákov.
Druhý a tretí kruháč sa už poctivo vlečiem za nejakým kabelkovým autom. Ale konečne vidím tú vysnívanú tabuľu s prečiarknutým názvom mesta. Oproti prázdno, dvojka plný plyn, jemné vybočenie zadku, trojka, smerovka, plný plyn, smerovka a som pred ním. Už nemám pred sebou nič.
Teda vlastne až na nabúraný autobus o nejakých 5 kilometrov, ktorý zablokoval jeden celý jazdný pruh. Prepnem na dobrú hudbu z USB a blížim sa ku incidentu. Už ho vidím. A naplnil ma pocit spokojnosti, pretože je celá nehoda dobre označená a muži zákona pustili majáky, aby to aj slepí videli.
Naozaj je cez celý pruh, naozaj je v neprehľadnej zákrute. Aspoň, že ho označili, už som celkom blízko a vidím aj príslušníka policajného zboru ako riadi premávku. Na moment mi skrsne v hlave, že Slovensko je asi naozaj civilizovaná krajina.
Príslušník mi máva, že môžem ísť. Som rád, pretože do tej zákruty nevidím vôbec nič. Znova smerovka a ladne sa dostávam vedľa autobusu. A v momente mám na chrbte zimomriavky, studený pot na čele a pravú nohu na brzde tak silno, že v nej cítim pulzovanie. Pulzuje mi celé telo, veď v protismere mám čiernu Octaviu. Šmykľavý povrch naznačuje to, že sa asi moja čelná maska pobozká s maskou na českom sne. Uf, nestalo sa tak, zastavili sme tak 5 centimetrov od seba.
Pozeráme sa na seba. Najskôr nevraživo, ja chcem ísť vynadať jemu, on mne. Ale pohľady do spätných zrkadiel nás uistia, že nebola chyba u nás, keď obaja policajti na jednej aj druhej strane nehody veselo mávajú, že je cesta voľná.
Mať viac času, asi vystúpim a idem tým dvom policajtom vynadať. Ale len som mávol rukou a šiel ďalej. A že pomáhať a chrániť! Pche! Dajte sa vypchať. Keby tam nie sú, tak by bola situácia omnoho bezpečnejšia. Som rád, že ich platím z mojich daní a oni chcú pomôcť maximálne sociálnej poisťovni, aby mi nemusela vyplácať dôchodok, keď sa ho nedožijem.
